júl 2004 – Hrebeňom Volovských vrchov

Ešte pred prázdninami som navrhol Jurkovi, že ho zoberiem na nejakú
stanovačku. Pôvodne sme už minulého roku mali ísť do Nízkych Tatier, ale nám
to nevyšlo. Takže sme veľkú túru naplánovali na tento rok, a aby úvodný tramp
nebol až taký ostrý, zvolil som hrebeňovku Volovskými vrchmi, niekde od Hnilca
peši až do Košíc. Preštudoval som mapy a vychádzalo mi, že by sme trasu tak za
štyri-päť dní mohli stíhať.

Štvrtok 22. júl 2004

Vyrazili sme vlakom o pol deviatej do Margecian, kde sme prestúpili na
vláčik-motoráčik v smere na Červenú skalu. Bolo teplo, Jurko mal hlad, cesta
ubehla rýchlo. Vystupujeme na stanici Sykavka – pred Hnilcom. Jedna ošarpaná
plechová búda, inak nič. Turistický smerovník zhrdzavený, nevedno kam ísť.
Vyberám jeden smer – samozrejme zlý. Berieme batohy a ideme opačne – už je to
lepšie. Spočiatku vedie žltá značka po peknej lesnej ceste. Tá sa však rýchlo
kazí. Zužuje sa, po koľajách tečú potôčiky, začína strmieť, značenie je dosť
biedne. Párkrát míňame odbočku, Jurko sa špŕta v mláke a ukazuje mi ulovenú
trofej – kunku. Potom sa intenzívne umýva v potoku. Les nie je pekný, a cesta
zvlášť. Vidno, že žltú značku využíva na nástup na hrebeň minimum ľudí, je
zarastená, zapadaná konármi, treba sa predierať malinčím, žihľavou, ktorú pred
Jurkom ušliapavam. Podľa ukazovateľa máme na Babinú šliapať dve aj pol hodiny.
Táto predstava Jurkovi nie je po chuti, asi po pol hodine začína prvé
dudranie. Ťažký batoh, veľké stúpanie, tlačia ho popruhy, je smädný, a tak
dookola. Znovu niekoľkokrát blúdime, je horúco, uznávam, že sme mali ísť na
vrchol asi ináč. Konečne vychádzame z lesa, ale cesta znovu prudko stúpa.
Pridám, potom na vrchole zhadzujem batoh a vraciam sa pomôcť Šmidlíkovi.
Sťažuje sa, že sa mu ťažko dýcha a je vďačný, keď mu beriem batoh. Dávame
dlhšiu pauzu, keksíky a jablko. Pozviecha sa a ideme ďalej, už trochu krajším
smrekovým lesom, po úzkom chodníku, pomedzi vyčnievajúce korene, spadané kmene
obrastené machom. Sme v nadmorskej výške okolo 1150 m. Nie a nie dôjsť na
Stromiš, kde sa žltá križuje s červenou, na ktorú máme prejsť. Už ma to samého
štve. Jurko zaostáva, ale mám ho stále na dohľad. Aj by som mu pomohol, ale
môj batoh je riadne napráskaný a v ruke ešte, ako správny slovenský turista,
nesiem igelitku s dvomi fľašami vody a kadečím iným. Križovatku ledva vnímame,
chvíľu oddychujeme a tešíme sa na zostup do sedla Súľová. Les je rozvoľnenejší,
sem-tam plochy malinčia, ale maliny sú nezrelé, černice dokonca iba teraz
kvitnú, nachádzame zopár jahôd. Prechádzame aj plochami smrekovcov, ktoré
stále intenzívne rozváňajú, čo mi pripomína lesy v okolí Spišskej. Aby som
Jurka ukľudnil, hovorím, že asi sa utáboríme v sedle. Prichádzame doň okolo
tretej. Je to skoro, osviežujeme sa extrémne kyslými cukríkmi, Jurko dáva
ďalší keks, pijeme. V sedle je hájenka a jeden polozrúcaný dom, našla by sa aj
lúčka, kde by sme zastanovali. Študujem mapy, a špekulujem, ako presvedčiť
parťáka, aby sme to ešte do večera skúsili potiahnuť ďalej. Podľa mapy by sme
asi po šiestich kilometroch mali natrafiť nielen na vodu, ale aj na akúsi búdu
na lúke.pod vrchom s názvom Hoľa, čiže asi za hodinu, hodinu aj pol. Jurko
nakoniec súhlasí. Počasie drží, nad nami občas prejde biely mráčik, je teplo,
trochu vetra by nezaškodilo. Ideme pomaly, každých dvadsať minút oddychujeme,
a tak dookola. Les je smrekový, cestička ide tesne pod hrebeňom, po strmom
svahu, pohľadom stále zabieham dolu, či nezbadám známky prítomnosti vody.
Nikde nič. Prešli sme už temer dve hodiny, nenatrafili na žiadnu poľanu, ani
na búdu. Hlavne, aby sme našli vodu, uložíme sa hocikde, myslím si. Odrazu,
len tak mimochodom, zbadám pod cestičkou terénny zlom a pod ním sa čosi
leskne. Odkladám batoh, a spolu s Jurkom schádzame dolu. Sláva – prameň.
Berieme obidve fľaše, vybaľujem hrnček, pretože prameň je zanesený a málo
výdatný. Hrnčekom ho prehlbujem, vylievam zakalenú vodu, a potom čakáme, kým
sa prečistí. Jurkovi je to dlho, najradšej by pokračoval v hĺbiacich a iných
stavebných úpravách, nanešťastie práve nad prameňom, takže mu to musím
zakázať. Konečne je voda temer číra a ani nie za päť minút máme tri litre
čerstvej pramenitej vody. Po dlhej ceste sa ešte umývame a poriadne napijeme.
Všetko je hneď krajšie! Už len nájsť nejaké vhodné táborisko. Prechádzame
niekoľkými trávnatými lúčkami, ale stále váham. Podľa mapy by sme už nemali
byť ďaleko od Volovského sedla, a tam by som to chcel zapichnúť. Volá základňa
(mama, ktorá je na Orave s Irenou) a zhrozí sa, že ešte nie sme na mieste. S
Jurkom sa dohodneme, že na najbližšom vhodnom miestne ostávame nocovať. Je už
pred siedmou a akosi sa zotmelo. Schádzame do plytkého sedla na otvorenú
plochu s menším drevoskladom a križovatkou lesných ciest. Že by Volovské
sedlo? Nie, nikde žiadny smerovník. Naše rozhodovanie urýchli tiahle zahrmenie
od západu. Pozriem hore – nad nami je ešte modro, ale dvíha sa vietor a blížia
sa tmavosivé mračná. Bleskovo zhodnocujem situáciu a nachádzam miesto na
postavenie stanu. Je na východnej strane sedla, priamo na trávou zarastenej
lesnej ceste, ďalej od stromov, akoby v malej úžľabine. Na dané pomery ideálne
miesto. Rýchlo vybaľujeme batohy, na karimatku vyhadzujem všetky veci,
vyťahujem stan … a z hrôzou zisťujem, že vo vrecúšku nie je ani jeden kolík.
Hromžím, ale v spolupráci s Jurkom rýchlo staviam stan. Hrmí síce ešte ďaleko
od nás, ale stále častejšie. Ešte narýchlo vystrúham niekoľko drevených
kolíčkov na upevnenie stanu, oplachujeme sa, naládujeme všetko do stanu a
varíme večeru. Voda na polievku zovrela rýchlo, Jurko medzitým kántri mušky a
komáre, ktorých je tu neúrekom. Začína kropiť. To už varíme špecialitku –
„kuře na paprice“. Nestíhame, silne sa rozpršalo a búrka je už temer nad nami.
Skúšam ešte zavolať na základňu, že sme v poriadku. Jurko sa drží statočne,
nedáva najavo, že by sa bál. Zbieram všetky kovové veci – hrnce, varič i
nedovarené cestoviny, odnášam ich ďalej od stanu pod spadnutý kmeň a zatvárame
stan. Vo vnútri je pohoda, sŕkame polievku, debatujeme, chvíľu hráme karty.
Zotmelo sa, učím Jurka vypočítať, ako ďaleko sa blýska a niekedy ani nezačne
rátať a už hrmí. Asi po hodine sa nám zdá, že búrka už prešla a chystám sa
vyliezť zo stanu a dovariť večeru. Kým sa mi to podarí, búrka je znovu nad
nami. Jurko ma von nepúšťa, znovu čakáme, že sa počasie umúdri. S prestávkami
prší a poriadne. Je už tma, na varenie rezignujeme, Jurko tvrdí, že vlastne
ani nie je hladný, tak navrhujem, aby sme šli spať. Zaspávanie je dramatické,
blesky osvetľujú vnútro stanu, steny sa nadúvajú vetrom a búšenie kvapiek nás
uspáva. Po chvíli registrujem, ako si parťák pochrapkáva, tak je dobre. V noci
sa búrka vrátila ešte dvakrát a nad ránom sa pustil hustý a dlhý lejak.

Piatok 23. júl 2004

Vstávame okolo pol ôsmej. Jurko vyzerá oddýchnutý. Konštatujeme, že nám
stan na niektorých miestach premokol. Vonku je tiež všetko mokré. Chodím len v
sandáloch a naboso. Nedovarené cestoviny sú jedlé, stačí ich len zohriať.
Pridávam k tomu čaj a dávame si aj chlebík so syrom a paradajkou. Umývame sa v
mláke na ceste. Sedlo vyzerá strašidelne – prevaľuje sa cezeň biela hmla,
občas ale vidno modrú oblohu, dokonca prebleskujú slnečné lúče. Vyberáme veci
zo stanu, rozvešiavame po okolí, sušíme a balíme. Z Jurkovho batoha odoberám
asi dve kilá vecí, s jeho váhou je už spokojný. Hlásime situáciu základni,
správa je prijatá s uspokojením. Vyrážame okolo pol desiatej s tým, že
Volovské sedlo musí byť „hneď za rohom“. Bolo, ale asi až po trištvrte hodine.
Včera som Jurka vnadil k ďalšej chôdzi tým, že máme v ceste chatu pod Volovcom,
kde si niečo dáme. Teraz sme od nej 40 minút cesty a z dvoch možností
vyberáme tú o desať minút kratšiu. Ukáže sa, že sme urobili veľmi dobre.
Chodník so žltou značkou dosť prudko klesá, ale celkom peknými partiami –
skaly, zárasty čučoriedok, dokonca kosodrevina, zakrpatené smreky – skoro
vysokohorský reliéf. Veľa toho nevidíme, zase je hmla. Prichádzame k chate a
vidím, že dvere sú zamknuté na kladku. Štve ma to, aj Jurko je smutný, ale keď
chatu obídeme, je otvorená a to je fajn. Vstupujeme, objednávame kofolu, pivo
a keksíky a usádzame sa na krytej verande. V tej chvíli sa spúšťa znovu lejak.
Blahorečíme si, že sme si vybrali kratšiu cestu. Volajú Spišiaci z Pienin, a
keď sa zmienim, že počasie je zlé, sme mokrí a tak, Marta Nižnanská organizuje
rozsiahlu záchrannú akciu, zakrátko volá lesník z Henclovej, a radí, ku ktorej
chate máme prísť peši, že k nej dôjde autom a odvezie nás. S vďakou odmietam,
máme to v zálohe, keby niečo. Keď si chceme objednať všetko ešte raz, chatárka
(pani Tobisová) sa priznáva, že už žiadne keksy nemá, lebo ich pojedol ich syn
Miško. Núka nám fazuľu, ale Jurko je proti. Potom prináša Jurkovi plný tanier
zemiakových placiek. Keď chcem zaplatiť, odmieta, že to je pre Jurka zadarmo.
Ten nelenil a raz-dva ich zošrotil. Kým pršalo len v horách, durdili sme sa,
že v doline na Rožňavu svieti Slnko. Teraz dolinu vôbec nevidno, aj ju zahalil
šedomodrý nepriehľadný plášť dažďa. Na chate sme sami, asi po hodine dorazia
dvaja hubári a krátko po nich šesť českých trampov – traja mládenci a tri
dievčatá. Chatárkin syn Miško sa motá kolo nás, evidentne má dlhú chvíľu a rád
by sa zoznámil s Jurkom. Prináša nám knihu návštev, do ktorej zapisujem a
kreslím dojmy, núka nám pohľadnicu, potom hráme karty, neskôr, keď sa trochu
vyčasí, chlapci lovia jašteričky, v drevárni naháňajú myši, striekajú so
sprchou. Skrátka pohoda, hneď som vedel, že odchod bude ťažký. A aj bol.
Zasvietilo Slnko, tak velím k odchodu. Naostro odchádzame asi po pol hodine
prehovárania. Aj mi bolo Jurka ľúto – chcel ostať nocovať na chate, lebo si s
Miškom padli do noty. Ale cieľ máme iný. Konečne o druhej poobede stupákom
vyliezame na Skalisko – monumentálny žulový balvan uprostred krásnych
hôľnatých partií. Idylka netrvá dlho, mračí sa. Ideme akoby zakliatym lesom,
čučoriedkovými pláňami, bohužiaľ s výhľadom temer nulovým. Cestička je pekná,
vinie sa pomedzi zakrpatené smreky obrastené bohatými lišajníkmi, brezy sú
tiež akési pokrútené, sem-tam nachádzame vlčí trus, raz dokonca aj medvedí,
ale ten radšej Jurkovi neukazujem. Cesta ide prevažne po rovine, resp. pomaly
klesá. To je to lepšie z dnešného putovania, horšie je, že po doobedňajšom
daždi je všetko mokré. Často prechádzame trávnatými plochami, ja vpredu
„prerážam cestu“, teda otrepávam vodu z trávy, ale aj tak nám obidvom čvachtá
v topánkach. Zastavujeme pod jedným smrekom a dávame neskorý obed. Otváram
konzervu s tuniakom a zeleninou a Jurko hneď ohŕňa nos, že on ryby nerád.
Nenechám sa rozladiť, ukazujem, že sa to dá jesť a nakoniec mi veľa z konzervy
neostáva, tak mu zachutila.. Schádzame ku Bielej skale, pohľadom objímam
krásne hôľnaté partie smerom k Hekerovej. Široká lesná cesta do Uhornianskeho
sedla nás vedie rýchlo. Sedlo je široká planina, ale neviem odhadnúť vývoj
počasia na dnešnú noc, tak radšej vediem Jurka ešte nižšie, na miesto, kde sa
má konať tohoročný TOP. To sú tri kilometre navyše a parťák už toho má dosť.
Nachádzame potôčik a naberám pre každý prípad vodu do fliaš. Od kostolíka
počuť rachot motorovej píly, predpokladám, že sa pripravuje táborisko na TOP.
Pod veľkým drevoskladom nachádzame medzi skupinkou smrekov celkom rovné miesto
na stan, dokonca bez kravincov, ktorých je tu ináč plno. Parťák je už dokonale
zapraxovaný pri stavbe stanu a presne podáva raz tyčku, raz keksík. Berieme
hygienické potreby a mierime ku kostolíku, kde je prameň, Stretávame tam
miestnych, ktorí nebudujú táborisko pre TOP, ale mohutné pódium, kde sa budú
odohrávať bohoslužby počas púti, ktorá nasleduje hneď po TOP-e. Jeden z
chlapov sa tiež umýva v prameni, tvrdí, že starým ľudom sa po umytí touto
vodou zlepší zrak. Je studená, umývame si nielen oči, ale kompletne, naberáme
vodu a takto osviežení, hore lúkou sa vraciame k stanu. Dnes je večera uvarená
raz-dva – klasická hrnčeková polievka – Šmidlík si objednal paradajkovú, ja
hráškovú a potom cestoviny so sýrovo-šunkovou omáčkou, ktorú zahusťujem mäkkým
syrom. Začína sa zmrákať, pozorujeme párik sov obyčajných poletujúcich okolo
blízkeho smreku, dosť silný a chladný vietor ženie po oblohe biele mraky,
vyzerajú neškodne, takže obavy idú nabok. Ešte hráme karty – faraóna aj sedmu,
špekulujeme ako zajtra, potom Jurkovi rozprávam rôzne príbehy, len čo skončím
asi piaty či šiesty, rýchlo zaspávame. Po včerajšej rušnej noci je spánok
veľmi občerstvujúci.

Sobota 24. júl 2004

Budíček je znovu o pol ôsmej, Jurko vstáva bez rečí (keby tak aj doma),
kým ja varím čaj a chystám raňajky. Už v noci som zacítil svrbenie pod kolenom,
tušil som, že sa na mňa prisal kliešť. Hneď ráno si ho vyberám. Obzerám aj
Šmidlíka a aby mu nebolo ľúto, aj on má jedného na pravom boku. Tým, že sme
spali na kraji pastviny je ich výskyt logický. Nástup na túru je postupný,
nenáhlivo sušíme stan, včerajším dažďom zmočené topánky, balíme, fotím ten
neporiadok v táborisku, zakrátko po nás ostáva len poľahnutá tráva. Slnko je k
nám žičlivé, a aby nám nebolo príliš horúco, pofukuje chladivý vietor. Pri
potôčiku naberám zase dve fľaše vody, rozrábam v jednej Tang, lebo Šmidlík
čistú vodu nechce. V Uhornianskom sedle parkujú nejakí sviatoční turisti, my
šliapeme strmo na Malú Pipitku a potom zase strmo na Pipitku. Tam, kde sa to
dá, ťahám Jurka za ruku, neskôr si to sám vyžaduje a šliapeme vedľa seba ako
na nedeľnej prechádzke. Cesta je rozbitá ťažkými mechanizmami, dokonca aj
stretávame jeden lesný kolesový traktor, je obrovský a Jurko híka nad jeho
mohutnosťou. Mňa až tak nenadchýňa, konštatujem, že tam, kde vedie turistický
chodník po lesnej ceste je to hrozné. Niekedy mám pocit, že lesákom do lesa
asi treba zakázať prístup – cesta rozrytá, koľaje plné vody, alebo bahna,
množstvo konárov, odrezkov, pňov, neprehľadné značkovanie. Vrchol Pipitky
značka obchádza, a to je dobre, lebo parťáka ten stupák zmoril. V pláne máme
dostať sa dnes čo najbližšie ku Kloptani, resp. až za ňu. Pri schádzaní z
Pipitky sa nám darí úspešne zablúdiť. Cestička zase vedie po intenzívne
využívanej lesnej ceste, temer nepriechodnej a navyše prudko klesáme. Nepáči
sa mi to, hľadám schodnú cestu a až po hodnej chvíli si uvedomujem, že značku
nevidno. Obzerám sa, blúdim pohľadom, ale nič. Nechávam Jurka pri batohoch a
zbieham raz na jednu stranu, raz na druhú, zase nič. Je mi jasné, že sa budeme
musieť vrátiť. Predstava štverať sa hore padákom, ktorým sme sem klesli, je
desivá. Trvá skoro štvrť hodiny, kým nachádzam značku. Jurko sa medzitým
vzbúril, už dole nariekal, že mu škŕka v brušku a je hladný, pri stúpaní skoro
plakal. Dosť tvrdo som ho zarazil, že obedovať budeme, až keď nájdeme značku.
Pochopil a so sebazaprením sa ako malý buldozér valil po ceste nahor. To už
sedíme na pňoch, otváram paštéku, mastím chlebíky, režem paradajku, zahnaný
hlad zaháňa aj nepríjemný dojem z blúdenia. Musíme si dávať väčší pozor na
nenápadné odbočky, takto sme stratili vari 40 minút. Ďalším naším cieľom je
Osadník. Podľa smerovníka je k nemu z Pipitky niečo viac ako hodinka cesty.
Viem už ale, že k tomu času treba ešte prirátať minimálne štvrtinu času, a to
aj v prípade, že šliapeme jak šrúbiky. A je to tak – na Osadník prichádzame po
dvoch hodinách, keď som už z toho nervózny. Máme novú mapu, ale málokedy sedia
zobrazené lúky so skutočným stavom. Pod stromom v príjemnom chládku šrotíme
keksíky a napájame sa. Do sedla v Štóskych kúpeľoch máme šliapať ešte vyše
dvoch hodín. Vidina občerstvenia v nejakom bufete nás poháňa dopredu, hlavne
Šmidlíka. Cesta vedie rôznymi typmi lesných porastov, raz ideme bučinou,
inokedy zmiešaným lesom, niekedy čistou smrečinou. Počasie drží, vietor
prekazí každý pokus mrakov o nedovolené masové zhromaždenie. Aj tu je niekedy
cestička ťažko zreteľná, predierame sa mladou smrečinou, malinčím, nesprataným
odpadom po ťažbe. Štóske sedlo zdolávame okolo piatej, do kúpeľov je to ešte
pol hodinku. Zisťujeme, kde je reštaurácia, máme šťastie aj smolu. Piť si
objednávame, ale jesť môžeme dostať až po ôsmej, prvoradí sú pacienti. Takže
jeme len lupienky, jedny si Jurko berie na cestu. Nechce sa nám odísť, ale
ideme, Napodiv Jurko nešomre. V reštaurácii som si dobre prezrel mapu, mali by
sme sa dostať na Hutnícke lúky, alebo aspoň k Alvininmu prameňu. Uisťujem sa,
že cestou by mala byť voda a v kúpeľoch nič nenaberáme. Keďže zostupom do
kúpeľov sme stratili výšku, teraz ju znovu horko-ťažko naberáme. Alvinin
prameň nenachádzame, iba oplotený vodojem. Jurko má strach, že zablúdime,
celkovo vyzerá akýsi vystrašený, musím ho ukľudňovať, že nič sa nedeje, hlad
nám nehrozí, ani búrka, máme všetko pod kontrolou. Vystrašená je aj základňa,
keď hlásim o pol ôsmej, že ešte sme sa neutáborili a nemáme vodu. Situácia nie
je celkom ružová, máme iba asi trištvrte litra vody, a hľadáme nejaké miesto
na stan. Dobieha nás miestny horský cyklista a tvrdí, že voda by mala byť pod
Lastovičím vrchom, alebo trochu ďalej, pri jednej chate, vraj je to neďaleko.
Už sa skoro stmieva, a nikde nič. Uvedomujem si, že keď nenájdeme vodu, variť
sa večer nebude. Lesná cesta je zabahnená, objavujeme na nej čerstvé stopy
vlkov, jedna je poriadne veľká, potom jedna menšia a ešte pár stôp, asi
mladých. Jurko je z toho trochu vykoľajený. Uteším ho a na pomoc mi prichádza
významný nález. Nachádzame hneď vedľa cesty nedostavanú studničku, voda sa z
nej dá nabrať, tak plníme fľaše a napájame sa do zásoby. Nálada sa nám rapídne
lepší. Ideme asi desať minút, chaty nikde, ale prichádzame na otvorené plochy,
predpokladám, že Hutnícke lúky. Už sa chceme utáboriť na lúke vedľa cesty, ale
pozorujem, že vietor – stále silnejší – fúka zo západu, a to by sme mali rušnú
noc. Prinútim Jurka vrátiť sa asi 200 metrov na východný svah hrebeňa, kde
natrafíme na bujným porastom zarastenú lúčku a tam rozbíjame tábor. Naučený
stavebný rituál prebieha bez chyby – tyška, keksík, tyčka, keksík – vybaľujeme
sa, pred varením sa umývame, každý v pol litri vody, ale i to osvieži. Jediným
rušivým elementom sú mraky drobných mušiek (Simulidae) a komárov, ktoré nám
nedajú pokoja. Varíme preto radšej v stane, klasiku – polievku a znovu kuře na
paprice. Už sa poriadne zotmelo, hlásim situáciu do základného tábora a
venujeme sa jedeniu. Je to najkrajšia časť dňa, príjemná únava, hlad, smäd,
relatívna čistota, teplo v spacáku. Na záver večere dojedáme v kúpeľoch kúpené
čipsy, a Jurko je blažený. Pred spaním vykuknem zo stanu, riadne fúka, obloha
sa zaťahuje, je chladnejšie ako po minulé noci. Nad ránom som sa prebudil na
zúrivé poryvy vetra, netrvali však dlho, hoci fučalo stále. Čakal som dážď,
našťastie nezapršalo

Neďela 25. júl 2004

Raňajšie úkony prebiehajú hladko, jedenie, sušenie, balenie. Pri jedení
sledujem na sebe púť štyroch juvenilných kliešťov, našťastie ani jeden sa
nestihol zabodnúť. Je to dosť prekvapujúce, sme vo výške skoro 1100 metrov,
pokiaľ viem, do takej výšky nezvyknú liezť. Pravdepodobne tu budú pastviny
jelenej zveri, v noci sme začuli vzdialený dupot, najksôr jeleňov. Nastáva
posledný deň nášho putovania, a to už viem, že cieľ, ktorý sme si stanovili,
nesplníme a do Košíc peši nedôjdeme. Myslel som, že aspoň po Kojšovskú hoľu, a
potom do Zlatej Idky a autobusom domov (Katka nám včera zisťovala spoje), ale
triezvo som usúdil, že na prvýkrát Jurkovi netreba turistiku znepríjemniť.
Keby sme prišliapli, stihli by sme to, ale radšej volím náhradné riešenie
–vyjdeme na Kloptaň a potom sa spustíme do Mníška n/H. a vlakom domov
Schádzame do sedla Jedľovec, kde sme chceli pôvodne nocovať. Dobre, že sme sem
nedošli – nie je tu vhodné miesto, ale čo je horšie, nenachádzam ani vodu,
musel by som asi poriadne hlboko klesnúť do doliny. Z včerajška nám ostalo pol
litra, to nechávam Šmidlíkovi. Stúpanie na Zbojnícku skalu z nás vysalo temer
všetky sily. Spočiatku ideme rúbaniskom s vysokou trávou, Jurko začína kýchať,
smrkať, svrbia ho oči, je mi ho ľúto, ale statočne šliape. Na západnej strane
je svah „vyholený“, značka mizne, ideme po páliacom Slnku. Vrchol skrášľujú
pekné žulové skaly, ale to je jediné, čo ma teší. Nachádzame značku, Jurkovi
dovolím pár glgov vody. Skalnaté partie sú pekné, určite je tu na jar parádne.
V lese je už príjemne chladno a po pár metroch na hrebeni div nevyskočím od
radosti z kože – značka ukazuje, že 50 metrov nadol je prameň. Batohy sú v
mihu dole, beriem obidve fľaše, hrnček a mažeme dole. Nebolo to síce 50, ale
aspoň 200 metrov, ale ten blažený pocit pri zurčiacom prameni stál za to. Až s
dostatkom vody som si uvedomil, že dnešný deň je už v suchu. Poriadne
občerstvení rýchlo postupujeme pekným lesom, ktorý je chránený ako prírodná
rezervácia, k poslednému kopcu našej túry. Jurkovi som povedal, že už stupák
nebude, ale na Kloptaň sa predsa štveráme. Odmenou je novopostavená rozhľadňa,
s búdkou na základni. Zasadáme k nedeľnému obedu, ktorý býva na trampoch v
našom ponímaní bohatý a pestrý – sušienky Bebe a Vláran so syrom. Neskoro som
si spomenul, že sme si mohli uvariť cestovinovú polievku (Vifon). Mal som aj
sojovú nátierku, tá ma ale sklamala, bola to skôr biologická bomba. Asi skysla,
lebo po narezaní obalu z nej vystrelila smradľavá nepoživateľná hmota.
Vyliezame na rozhľadňu, zapisujeme sa do vrcholovej knihy, robíme spoločnú
fotku a pádime smerom k Mníšku. Temer celou cestou klesáme, prudko i mierne,
nad dedinou strácame značku a v potoku nad cigánskou osadou sa generálne
umývame, aby nás náhodou pre smrad nevyhodili z vlaku. Oproti stanici
objavujeme krčmu, výber biedny, dávame pivo, kofolu a nejaké keksíky, chvíľu v
zadymenej miestnosti pozeráme preteky F 1, potom radšej pred stanicou mastíme
karty. Vlak ide načas, zase režeme karty. V Košiciach dostáva Jurko ako bonus
za dobré správanie dvojitú zmrzku a už sme doma, mama nám pripravila skvelú
obedovečeru.

Jurko sa priznal, že sa mu to páčilo, ale mal aj chvíľky, kedy si
povedal, že nikdy viac so mnou nepôjde. Ale prišli sme živí a zdraví a verím,
že ho presvedčím, aby sme ten zvyšný úsek po hrebeni Volovských vrchov ešte v
tomto roku dorazili.


Pridaj komentár