Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)

7. – 9.05.1977

Posádka: Peťko B., Beňo Š., Heda, Laco, Gaba, Danica, Mary, Sergej.

7.05.1977

Vyšie uvedení sa zišli ráno v Košiciach na stanici, okrem posledne menovaného, ktorého sme netrpezlivo všetci vyčkávali pri vchode do staničnej budovy, ako posledného chýbajúceho člena, zatiaľ čo on si spokojne stál v jednom z dlhých radov na lístky. Vo vlaku cestou do Spišskej Novej Vsi vládla očakávacia nálada. Koho asi uvidíme v cieľovej stanici? Bol tam Igor, ktorý sa dostavil po trojhodinovom spánku, pretože pricestoval z Prahy v ten deň ráno o tretej. Po márnom hľadaní ďalšieho dalo by sa povedať kľúčového subjektu a objektu celej výpravy Ľubka P., sme sa vybrali na autobusovú zastávku smerom na Čingov, uvažujúc o tom, že Ľubkovi sa muselo asi niečo veľmi vážne prihodiť, lebo nám už bolo jasné, že ho medzi sebou neuvidíme. Na Čingove sme si dlhšiu dobu hoveli v drevenej búdke na zastávke autobusu. Naokolo sa zmrákalo, stmievalo, k búrke sa chýlilo, ale Sergej sa nerušene oddával riešeniu záhadného príbehu, ktorý mu nevinne nadhodila Danica, a ktorý začínal slovami – Keby bol zbadal piliny, nebol by sa obesil! Gabika s Igorom ich sledovali ako nestranní pozorovatelia. Sergej sa prebíjal k riešeniu záhady kladením jedno-jednoznačných otázok s presne definovanými pojmami, na ktoré Danica musela odpovedať iba áno, alebo nie. Nakoniec sa Sergej vzdal, čo ho neskôr veľmi mrzelo! (Na tomto mieste treba poznamenať, že na Ždiarskom lyžiarskom trampe Sergejovi prischlo vďaka jeho hlodom a šplechom pomenovanie Little Big Mann. Na toto meno však Sergej odmieta reagovať). Kým sa teda Litlbigmen oddávala hádankárskym slastiam, Mary zamestnávala hádankami ďalších členov partie – Hedu a Laca. V tomto prípade šlo hádanie podstatne rýchlejšie, vďaka Lacovým chaotickým otázkam, ktorými sa dopracoval celkom náhodou k riešeniu za Hedinej pomoci. Peťko a Beňo, do rúk ktorých sa títo všetci hádajúci zverili, šli zháňať nocľah. Po nie veľmi povzbudivých správach o situácii na Kláštorisku a v znamení blížiaceho sa dažďa, zohnali nocľah na Tatrane, najprv len jednu štvorposteľovú chatku, ale po jej zhodnotení, že pre deväť ľudí je to predsa len trošku malé, vzali ešte jednu. Výprava sa tak rozdelila na mužskú a ženskú časť do dvoch chatiek. Bolo jasné, že niekto bude spať na zemi, pretože postele boli úzke, ako minulý rok na Donovaloch. Laco sa dobrovoľne ponúkol za dobrovoľníka. V každej chatke bolo po 12 diek a skoro každý, okrem Gabiky, Sergeja a Mary mali vlastný spacák, zimy sa nebolo treba obávať. Vonku už lialo ako z krhly a poniektorí sa oddávali pesimistickým náladám, poprípade jedli. Treba poznamenať, že Heda držala redukčnú diétu a až na jednu výnimku, o ktorej bude reč neskôr, ju aj dodržala. Poobede sa ako-tak vyčasilo, Gaba a Mary šli do reštaurácie na kávičku, chalani sa pivo a potom sa šlo na Kláštorisko popri Hornáde s tým, že sa tam pokúsime ubytovať na ďalšiu noc. Mimochodom, celá oblasť Raja sa hemžila väčšími, či menšími partiami tzv. „čundrákov“. Po príchode na Kláštorisko vykuklo Slniečko na 5 minút, práve v čase, keď si Heda a Mary sadli na lúku, aby sa slnili. No o chvíľu už vstali, lebo Slnko zašlo a šli za ostatnými do reštaurácie. Na vonkajších dverách sa skvel nápis: „Vítaj naša stárež slobodná na zakladajúcej schôdzi SSM (Sväzu starých mládencov). Mary ich chcela vidieť – teda tých mládencov, no nepodarilo sa jej to, tak sa šla aspoň napiť malinovky s ostatnými. Peťkovi sa pre zmenu podarilo vykšeftiť nocľah v chatke č. 21, čo znamenalo, že na ďalší deň sa treba vrátiť späť. Z Kláštoriska sa išlo dole po modrej fajn. Po príchode na Tatran sa každý šiel umyť a najesť a potom došli chalani do ženskej chatky so svojim prekvapkom. Bolo to niekoľko mandarínkových kompótov. Konzervy sa otvárali jedna za druhou a kolovali medzi členmi, ktorí sa napchávali na Peťkov povel – teraz po tri mandarínky, alebo – každý po dve! a podobne a po úvodných zacvičovacích kolách nadobudli mandarínky záhadným spôsobom rumovú príchuť, neskôr v konzerve kolovala už iba príchuť. K objasneniu nasledujúceho Hedinho šplechu treba ozrejmiť, že ešte cestou vo vlaku spomenul Laco, že mu rastie na krku nejaký hrboľ. Na veľké prehováranie upustil od peňažného poplatku a dovolil zvedavej Mary ručne zistiť existenciu toho útvaru. Večer v družnej debate padol pohľad Hedy sediacej na vrchnej posteli na oproti dole sediacu Mary a pri nej sediaceho Ladislava, svojho bratranca, ktorí pomaly, ale isto upadal do ríše snov. Heduška, aby ho trochu prebrala, obrátila sa k Mary so slovami: – „No Mary, a teraz mu môžeš zadarmo ohmatať guľu!“ Po chvíli, vidiac Maryn neistý pohľad a užaslé tváre spolubesedníkov, v ktorých sa zračilo poznanie, začala Heda rýchle vysvetľovať, že slovom guľa myslela bozuľu na Lacovom krku, načo sa Mary vrátila istota do pohľadu i do rúk a smelo zrealizovala Hedinu výzvu. Laco sa v ten vnútorne neohrieval, ale Mary to ťahala aj zaňho. Účinok sa dostavil v podobe sladkej únavy. Najprv, ako zvyčajne odkráčal do snov Laco, ktorý sa nakoniec celkom múdro usalašil na jednej z postelí, hoci si vybral dlážku. Tam sa rozprestrel Peťko, lebo došiel posledný. Ráno ho bolel chrbát.

8.05.1977

Kľúče sme amli odovzdať už o deviatej, preto táto hodina bola stanovená ako hodina odchodu. Čo sa týka žien, tak tie to aj dodržali a Gabi a Mary sa vybrali do reštaurácie na čaj. Obidve si dali až po dva čaje, ale keďže sa ponáhľali, liali ich do seba horúce, tým im prestal chutiť a ani ho nedopili, lebo sa nechceli zmeškať odchod. Pri chatkách čakala Heda s Danicou, pripravené vyraziť. Lenže z druhej chatky nebola pozorovaná absolútne žiadna aktivita. Mary sa vybrala na prieskum. Uvidiac chlapov, ako si spokojne raňajkujú, rozvalení na posteliach zahorela hnevom spravodlivých, ale keďže je dáma, snažila sa ich počastovať len jemnou výčitkou v tvare: „Najprv nás naháňate a potom nič!“, ktorú si Igor zapamätal a hoci žiadal vysvetlenie, nedočkal sa ho, tak to aspoň presadil do trampiády. Keď sme konečne po pol desiatej vyrazili, ďalšie zdržanie sa odohralo v bufete, kde sme stretli Pitovu sesternicu, Mockovčiaka a mnoho ďalších prírodovedcov prvákov, plus jeden kus technikaz výpopčtového z fakulty. Po skončení nekonečných debát sme nekonečne šli a šli. Doraziac na Kláštorisko, kam mužská časť nalákala baby pod zámienkou opaľovania sa, zistili sme, že objednané Slnko sa nás vykašlalo. Oddýchli sme, niečo pojedli, zbalili pršiplášte a poďho dolu do Spišskej koliby na Podlesok. Cestou Mary sľúbila ostatným večerné prekvapko bv podobe pečených zemiakov. Ich pečenie sa ukazovalo celkom reálne, Mary mala akurát problém, ako ich podelí, lebo doniesla o jeden viac – pre Ľubka, ktorý nedošiel. Preto nakoniec vyhlásila súčaž o prémiový zemiak. Ten mal získať ten expert, ktorému sa podarí do večera najlepšia hláška alebo hlod. Sergej chcel byť silou-mocou v porote, ale Heda a Mary, ktoré chceli zabrániť prípadným nejasnostiam, ustanovili za porotcov všetkých prítomných. Samotná Mary od radosti sa nám rozbujdošila, ohadzovala Peťka a Laca šiškami, čo jej oni samozrejme neostali dlžní. O chvíľu to Mary prešlo, a keď videla, že chlapi nemienia prestatť a zasahovali ju, idú pred nimi do rôznych častí tela, sa rozhodla, že sa vzdá. Keď Peťko a Laco videli jej gesto, ktorým sa k nim obrátila so slovami: „Triafajte si!“, tak im bolo jasné, že Mary vyhrala prémiový zemiak. V dobrej nálade dôjduc do koliby sme zasadli. Hlavným cieľom tejto prechádzky bolo sledovanie hokeja na majstrovstvách sveta. Hrali sme s Kanadou. Tento zápas prilákal do reštaurácie množstvo všelijakých výletníkov zo širokého okolia, vrátane jednej skupiny, ktorú sme potom stretávali celý nasledujúci deň. Pre naše praktické ženy bol podstatný výsledok, nie priebeh zápasu, ktorý sa vyvíjal čoraz horšie pre našich, preto sa zdvihli a šli odprevadiť Gabiku, ktorú hnali výčitky svedomia domov k učeniu, na železničnú stanicu do Vydrníka. Túra-asfalťák trvala zvyšným babám viac než dve hodiny, pričom stretli Igora, ktorý sa ponáhľal tým istým smerom na vlak. Oznámil im, prehratý zápas, patrične sa s nimi rozlúčil, ako sa na vojaka patrí. Po príchode do koliby si unavené baby posadali ku chalanom, ktorí už sledovali ďalší zápas ZSSR-Švédsko. Mary, tak ako väčšina žien v tejto reštaurácii postupným vypytovaním sa pozisťovala, prečo je dôležité pozerať aj tento hokej a prečo by mali Švédi vyhrať. Medzitým si Mary a Danica objednali večeru v podobe vyprážaného rezňa a Heda sa statočne dívala na hokej. Našžastie všetko dobre skončilo, naši sa stali majstrami sveta, celá reštaurácia jasala, až na jednu partiu, ktorá začala jasať asi o päť minút neskôr v dôsledku množstva vypitých pohárikov. V správnej nálade sme okolo ôsmej večer vykročili do tmy. Čakala nás vyše hodinová cesta na Kláštorisko. Šli sme po lesnej ceste rozbrázdeneje kolesami áut a na Hedino zbožné prianie , aby sa tu nejaké objavilo, obišiel nás gazík, ktorý smerom dole zastavoval po každých 50 metroch, pričom sa z neho vyklonil chlapík a vyvolával do temného lesa – Berci! Šliapali sme ostošesť, keď onen gazík nás pre zmenu dobehol, vpredu sedel chatár so ženou (neskôr vysvitlo) a viezli opitého Berca. Hlavne na Hedinu veľkú radosť nám zastavili a dovolili všetkým siedmim vtrepať sa dozadu k Bercimu. Laco sa musel uspokojiť práve s jeho kolenami, na ktorých sedel. Berci nás celou cestou zabával, zaoberajúc sa vo svojich filozofických miniatúrach pesničkami, ženami a hokejom. Po príchode na Kláštorisko sme sa poďakovali a pod rúškom tmy sa odplížili ku chatke, odolávajúc Berciho pozvaniu na poldecák, ktorého sme sa mali dopustiť. Po príchode do päťposteľovej chatky sme spojili dve poschodové postele, kam sa zmestilo po troch nocľažníkoch a Peťko si rezervoval zvyšnú posteľ ako náhradu za predošlé utrpenie na zemi. Mary, chcejúc sa zbaviť zemiakov, ktoré vláčila až z Košíc, navrhla založiť ohníček.. Muži však odmietli ísť na drevo, a tak si Mary len vzdychla – Ach, keby tu bol Ľubko! A vytiahla náhradné prekvapko – Mixar. Rozmiešala ho síce na nie príliš vábnu žbrndu, ale Peťkovi aj tak chutil. Okrem Mixaru sme pili čajíček, ktorý varila Mary v ešuse špirálou, celá šťastná z toho, že konečne našla v chatke zástrčku (len-len, že jej neprischla prezývka Zástrčková Mary). Potom sme sa uložili na spánok. Ženy na horných posteliach a chalani dole. Sergej si išiel posledný ľahnúť, lebo so bol v umyvárke umyť zuby, kým my ostatní sme tento úkon surovo odignorovali. V dôsledku svojej čistotnosti sa Sergejovi ušlo najhoršie miesto na spanie, v strede medzi dvomi posteľami. Dodatočne z toho vydedukoval, prečo ho Beňo tak srdečne posielal do umyvárky. To už Peťko dávno spal a ostatní špekulovali nad Beňovou hrozbou, že ráno siedmej vyrážame z láštoriska.

9.05.1977

Keď sme vstávali ráno o ôsmej, uvarili čajíček a o deviatej vyrazili, obloha bola zase zamračená, ako po celé tri dni, dokonca sa aj ochladilo. Šliapali sme plnou parou, chceli sme byť čím skôr na Glaci. Iba menší incident nám zabránil dôsjť tam zavčasu. Bolo to takto. Danica a Sergej, odetí do slušivých teplákov, pripomínajúci Lacovi maďarských turistov, sa zahrúžili do jednej zo svojich hĺbavých debát a stalo sa, že v jednej nestráženej chvíli sa dostali tak ďaleko dopredu, až sa stratili medzi vegetáciou, a keď sa priblížila Heda s Mary, taktiež zahrúžené do debaty, zistili, že vidia len Danica a nevidia Sergeja ani značku. Danica síce značku objavila, ale Sergej sa neúprosne vzďaľoval v smere zvuku nejakej píly. (viď prípad Stratená Mary a drevorubači). Nepočul naše volajúce hlasy. Keď dorazili ostatní, vyslali sme po krátkej porade Beňa po Sergejovej stope, a tí, čo predsa len trochu lepšie poznali nášho Litlbigmena predpovedali, že sa vynorí úplne neočakávane niekde úplne inde. Keď ženy, nevediac sa dočkať návratu Sergeja a Beňa vyrazili po značke ďalej, po 50 metroch natrafili na Beňa a Sergeja, ktorého chceli pokarhať, ale on ich predbehol a sprdol ako siroty, že kde sa flákajú.Ukľudnil sa až neskôr, keď na mape zistil, ktorý kopec neplánovane zdolal pri hľadaní značky. Náš Sergej je proste prekvapko sám osebe, vykračujúc si so svojim minibatohom medzi našimi krosnami. Keď sme konečne došli na Glac mali sme dilemaka. Väčšina účastníkov chcela uskutočniť bleskovú túru do blízkej rokliny, aby sa bleskovo pokochali krásou Kamenných vrát, ale Heda a Mary, uvidiac na Glaci turistami založený ohníček sa dali zlákať vidinou pečených zemiakov (to bol jediný Hedin prehrešok prosti jej hladomoreniu). Samozrejme sa k nim pridal Sergej, opekal si zvyšky slaniny a vyhlasoval, že o chvíľu pôjde za ostatnými do rokliny, len čo sa naje zemiakov. Našťastie, zemiaky sa piekli dosť dlho, takže to nestihol, všetci traja sa nabaštili, ba aj pre ostatných zabalili niečo a vybrali sa na križovatku ciest, kde sa mali stretnúť s ostatnými. Obe skupiny tam dorazili temer súšasne, všetci fučali, jedny od únavy, druhí od jedenia. Nestrácajúc čas, pohli sme sa smerom na Geravy a odtiaľ na železničnú stanicu Dedinky. Dôjduc do chatovej základne, čakali sme na vlak v reštaurácii hotela Dedinky, kde Sergej márne vznášal námietky voči fajčeniu, v už beztak totálne zadymenej miestnosti. Chalan skončil nakoniec vonku pred reštauráciou, kde trávil zbytok času. Vo vlaku do Margecian naučila Mary Hedu, Laca a Beňa hrať hazardný poker, ktorému sa títo štyria oddali celou dušou i telom, nevšímajúc si poznámky Peťka a Sergeja, prežúvajúceho už druhú hodinu kožku zo slaniny a Danica sa venovala striedavo obom skupinkám. Po príjazde do Margecian sa Peťko pokúsil zaobstarať miesta na sedenie v druhom vlaku, ale skupina ľudí cigánskeho pôvodu ho podsadla.. Stáli sme teda na chodbičke a netušili sme, ako je nám dobre, až kým nepristúpila asi 20-členná skupina čundrákov s jedným postarším navigátorom.

Všetci boli pod silným vplyvom ču-ča a jediným našim prianím bolo, aby sa nikto z nich „nepočučal“ na tej chodbe. Mary stoicky znášala pravidelné nárazy ešusu na jednom čundráckom vaku do svojho žalúdka a uchechtávala sa, keď videla ako Sergej mizne v oblakoch cigaretového dymu. Do Košíc prišli bez úhony a všetci sa nesmierne potešili, keď sa vytrepali z toho dymového a alkoholového oparu a zamierili domov.

Zapísala: Mary


Pridaj komentár