Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)

4.-5.V.1974

Posádka: Pito a Paňo

4.V. – sobota

Keďže slávna cyklistická akcia odpadla, lebo blaváci nemali technické zabezpečenie, rozhodli sme sa nazhromaždenú energiu vybiť cez sobotu a nedeľu niekde v prírode. Vybrali sme sa v sobotu ráno vlakom do Ružína. Hedu, ktorá mala pôvodne ísť s nami, na našu veľkú radosť zvábili Repčák, Gianits a Turček, ktorí smerovali do „Raja“. A tak sme šli. Ako to býva na našich trampoch, prší, hoci sa ukazovalo pekné počasie. Batohy nás začali tlačiť, a to sme nebrali mnoho vecí, ktoré pôvodne Pito navrhoval, napr. veľký pánsky dáždnik (keby aspoň maskovací), stan pre tri osoby, kozmetickú výbavu som mu obmedzil len na „hubovátko“. Tiež chcel brať zrolovaný paplón a holiaci strojček. Množstvo žrádla, ktoré sme napratali do batohov som mu vyhovoriť nevládal, aspoň puding sme zjedli už v predvečer túry. Cestou okolo priehrady sme stretli pár mastňákov, ešte horších ako Pito a rybárov, ktorí šli loviť ryby na tranzistor. Kým sa trochu vyčasilo, venovali sme sa aj biologizovaniu. Pozorovali sme dvakrát bociana čierneho a v mlákach kunky. Na vrchol Sivca sme dorazli práve, keď sa Perún začal prebúdzať a rozpršalo sa. Stihli sme vrcholovú snímku a mazali ku batohom, ukrytým pri ukazovateli smeru na Siveckých lúkach. Napriek dažďu sme smelo kráčali vpred. Konečne sa nám podarilo zoznámiť s „blchárňou“, drevenou chajdou nevalnej kvality. Po ceste značkovanej i neznačkovanej sme šli neohrozene tak, že sme zablúdili. Prestalo pršať. Pohádali sme sa pri výbere smeru ďalšieho pochodu. Vyhral Pito a spúšťali sme sa krkolomným zjazdom, miesto snehu som rezal kristiánky v kamennej sutine. Nakoniec sme sa ocitli tesne nad cestou, ale na skale 5-6 metrov vysokej. Pustili sme sa bokom a hromada skália, ktorú sme spustili temer zatarasila cestu. Došli sme na most v Košických Hámroch. Chceli sme sa najesť a napiť, ale prameň bol vyschnutý. Nastali ďalšie dohady o smere pochodu, navrhol som žltú značku na Folkmársku skalu. Potom sme objavili akýsi potôčik, na brehu ktorého sme si urobili skvelé táborišťo. Najprv sme museli odpratať lajná, založili sme oheň a ohriali si kilovú konzervu leča, čomu sa Pito nesmierne potešil, lebo mu odľahlo z batohu. Keďže sme zabudli všetky lyžičky, musel som jednu vystrúhať z dreveného kolíka, na konci ktorého som vydlabal ohromnú jamu. Trošku začalo pršať, ale my sme jedli a jedli a jedli. Keď už pršalo naplno, ešte furt sme jedli a mokli. Keď sme premokli až na chrbticu, prestalo pršať a šli sme sa ukryť do chaty, vzdialenej od nás asi 50 m. Za chvíľu vyšlo Slnko. Paráda. Vyšli sme aj my a napili sa teplej vody, z ktorej mal byť pôvodne čajíček. Zase sme šli po žltej a zase pršalo. Potom zmizla značka spolu s cestou. A tu sme zbadali „hotel“, čiže nie polo-, ale trištvrtezbúraný senník so slamenými zbytkami strechy. Už sme sa chystali udomácniť, ale zbadali sme ďalšie dva hotely. Ten prvý, to bol bývalý chliev, ale oproti prvému hotel FIS. No a ten posledný nás dorazil. Normálne murovaný domček s betónovou strechou, drevenou dlážkou, jedným skleneným a jedným igelitovým oknom a pieckou – moderný salaš, resp. skrátka Interhotel Rossija! Udomácnili sme sa rýchlo, nanosili dreva a uvarili čajíček o pietej s tyčinkami Dru a grahamovým chlebom. Po takom výdatnom olovrante sme si schrupli. Nezabudli sme sa aj umyť, pritom každý mal vlastnú umyvárku – obrovskú mláku na ceste. Pito si urobil tzv. vietnamky z vložiek do kanád. Na náprotivnom svahu sme pozorovali podvečer stádo cválajúcich laní. Pito šiel k studničke pre vodu a temer sa pobil so srncom, ktorý si vyšiel so srnou na podvečernú prechádzku a strašne na Pita brechal. Polievka bola švetová, jedli sme ju mojou odľahčenou drevenou lyžicou na doby. Po čaji s citrónom a rumančekom nám neostávalo nič iné, len sa vyčúrať a zaľahnúť.

Paňo

5.V. – nedeľa

Ráno sme vstali a obdivovali pasúceho sa jeleňa nad chatou a počvachtali sa v umyvárkach. Po prespatej noci ma boleli zuby, lebo som ich používal ako podhlavník. Na raňajky sme okrem iného dali aj kompótik. Mali sme dilemu, kadiaľ ísť. Skúsili sme si užiť rozumu a vyhovoriac sa na nepriazeň počasia vyrazili sme náhradnou trasou. Po pobalení a parciálnej debordelizácii chatky sme vyšli na chodník, mysliac si, že nás nasmeruje na cestu vedúcu do Opátky. Podarilo sa nám to až na druhý pokus, keď sme predtým vliezli do bočnej dolinky. Cestou na nás pískala srna a Paňo našiel v potoku utopenú bystrušku potočnú. Popri potoku, ktorý sa vraj volá Zlatník sme konečne trafili na cestu do Opátky. V krčme sme sa dozvedeli, že nám hodinky meškajú šesť hodín, tak sme si druzgli pivo, kofolu a keksy. Z pohostinského zariadenia sme stihli ujsť včas, lebo miestni cigánski umelci práve začali ladiť hudobné nástroje. Za dedinou si Paňo musel odskočiť do kríkov za účelom defekácie, pretože zistil, že rastlinné maslo Hera, po vhodnej katalýze kofolou, prudko reaguje so slivkovým kompótom. Šli sme hrozným stupákom až na kopec nad Zlatou Idkou. Paňo bol nervózny z toho, že cesta bola bahnitá. Tak sme si bahnili. Došli sme na križovatku s červenou, po ktorej sme sa aj vydali. Po prejdení asi jedného kilometra sme zistili, že značka zmizla. Boli sme na rozpakoch. Prší. Vyvstal ďalší dilemák – ísť ďalej, alebo sa vrátiť? Paňo ma prehlasoval, tak sme šli ďalej. Strácali sme výšku. Medzitým padal ľadovec, pršalo a svietilo Slnko. Uvarili sme si polievku, ktorú sme sŕkali cez rúrky a poriadne sme si pritom popálili ústne orgány, menovite lízaky. Prší. Keď prestalo, zliezli sme do doliny, kdesi v okolí Rudnianskych kúpeľov. Celkove sme teda odbočili od vytýčenej trasy iba o 90 stupňov. Pokračovali sme ďalej na Hýľov, kde sme si v krčme dali pivo a chito. Pre tajtrlíčka, ktorý nám ukázala cestu sme kúpili čokoládu. Pri ďalšom postupe som mal náramný strach, aby sme sa nedostali na Bukovec, tak som presvedčil Paňa, aby šiel za mnou. A boli sme 1:1. Dostali sme totiž až do Vyšného Klatova. Ale cestou sme už zbadali Košice, menovite Terasu, čo dodalo Paňovi mnoho psychických síl. Šli sme asi šestkou, až pred N. Klatov, kde sme sa najedli. N. Klatov na mňa zapôsobil deprimujúco, lebo sme nikde nenašli krčmu. Dorazili sme do Mlyniek, kde sme prejavili obdivuhodné morálno-vôľové vlastnosti, pretože keď sme čakali, na autobusovej zastávke, kým prestane pršať, prišiel autobus do Košíc. Ale odolali sme. Možno aj preto, lebo sme našli krčmu. Pivo, citrokola a keksíky nás nabudili. Po parádnej poľnej ceste sme vmašírovali do Košického lesoparku, kde sme zmokli. Paňo našiel starý robotnícky pršiplášť, ktorý s úspechom použil. Ja som úzkostlivo dával pozor, aby sme sa nedostali náhodou do Turne alebo do Šace. Košice sa neúprosne blížili. Išli sme už skoro sedmičkou, na každom kríku sedeli asi štyri bažanty a na každom poli pobehovalo zo tridsať zajacov a niekoľko sŕn. Zapadajúce Slnko nás zastihlo na Ipeľskej ulici, kde bolo turistické značenie červenou značkou obzvlášť výrazné. Značky skončili na zastávke električky nad amfíkom. Odtiaľ sme už trafili na intrák a ani nás nezrazilo auto. Šťastie, že bývame na prvom poschodí. Bolo okolo 12 hod. a 30 min. Nášho času.

Pito









Pridaj komentár