Z cyklu: SLÁVNE TRAMPIÁDY – DIEL PRVÝ (Zobrané trampské spisy)

alebo: od Kráľovej hole po Kráľovu studňu
alebo: ako Mary vydržala
alebo: koľko treba prejsť, kým si urvete z prsta
alebo: výsledok expedície Budkhosi
alebo: …

4. – 15.VII. 1976

Posádka: rôzna, Heda, Pito, Peťko, Mary, Gabi Igor, Gedo, Laco

Predslov

To, že sme nakoniec vyrazili, je potrebné objasniť. Teda všetko začalo raz na jednom trampe, keď sa ma Peťko nevinne v miernom rumovom opojení opýtal, či sa dá ísť za tri týždne peši z Košíc, až niekde na moravsko-sliezske pomedzie. Ja som mu tiež nevinne v miernom rumovom opojení odpovedal, že prečo nie. Peťko sa toho chytil a začal organizovať veľký tramp. Organizoval ho, organizoval a nakoniec dopadlo všetko trošku inak, ako si predstavoval. Pôvodná posádka sa neustále menila, menil sa dátum odchodu, trvanie akcie, menila sa trasa. Kvôli zjednoteniu názorov sme boli dokonca nútení zorganizovať na 28.VI. schôdzu účastníkov, na ktorej sme sa dohadovali, dohadovali a nakoniec dohodli. Vyrazíme asi o týždeň, nástup bude v o Švermove, urobíme hrebeň Nízkych Tatier a Veľkej Fatry a kto príde, ten pôjde, a dôjde, kto nepríde, bude ľutovať. Treba povedať, že niektorí účastníci pocítili potrebu rozbehať sa a tak si Peťko a Mary vyrazili do Roháčov, kde ich temer každý, od chatára počnúc až po posledného turistu, hoci aj toho nahého, ktorého stretli v potoku, považovali za mladomanželov, čo im trochu strpčovalo pobyt vo voľnej prírode. Potom ešte vystúpili s Gedom a jeho squaw na Rysy. Peťko vraj liezol v pyžame, ktorú mal miesto trenírok, potom sa všetci kdesi v predhorí tatier zdrúzgali a vtiahli s víťazným chorálom na perách do Popradu, ku kámošovi Igorovi, kde nocovali.

4.VII. – nedeľa

Vyrazili sme! Zo Sp. N. Vsi trojica, ja, Igor a Gaba, ktorú som zverboval pod rúškom príjemne strávenej dovolenky. Autobusom do Nálepkova, potom vlakom. V ňom nás čakalo prekvapko – iba Peťko s Lacim. Ženské nikde. Vraj prídu neskôr – v utorok o štvrtej na Čertovicu. Tak sme šli v pätici a Gaba bola smutná, lebo sa ocitla sama medzi vlkmi. Vystúpili sme v Švermove, čo sa mi ešte nestalo, vlak zastal v tuneli. Peťko zabudol vo vlaku slnečné okuliare, ale ja ako jeho dobrý duch som mu ich priniesol. On mi na oplátku sľúbil nosiť foťák, aže bude robiť robiť švetovú fotoreportáž. Nadýchli sme sa a poďho na Kráľovku. Cestou nás zastavovali a oslovovali neznámi turisti a potom nám svitlo, že teraz sa organizuje nejaký prechod organizovaných cez N. Tatry. Nedbali sme na nich a stúpali sme ďalej. Naberali sme výšku. ZA chvíľu sme boli pokrytí mračnami drobných mušiek, ktorých tu lietalo do aleluja. Gaba tvrdila, že na Kráľovku v živote nevylezie. A vyšla. Na tom našom národnom kopci sme na napojili a pokeračovali ďalej do chajdy v Žiarskom sedle, kde sme mienili prenocovať. Chodník cez hole – Strednú, Orlovú a Bartkovú bol nádherný, teplúčko, mušky sa stratili, ajne klajne fantazíren! Bývalý salaš bo, prázdny, hneď sme ho obsadili a upravili na noc. Nanosili sme drevo, doniesli vodu, varili francúzsku polievku, ktorá všetkým chutila. Laci nás napojil rumančekom a pospali sme spánkom spravodlivých. Peťko sľúbil, že nebude hovoriť zo sna a nebude chrápať, ale veľmi sme mu neverili.

5.VII. – pondelok

Vstali sme pomerne skoro. Už o tretej rozbalili vtáky na okolitých stromoch svoje nástroje a začal koncert. Obliekali sme sa a raňajkovali súčasne. Sebavedomo som navaril svoj prvý trampský čaj a ouha – všetci ho odmietli piť, ba dokonca aj ja, ako jeho tvorca som musel priznať, že má neidentifikovateľnú chuť, povedal by som odpornú. Najskôr od naberačky, ktorú sme večer zabudli umyť od polievky, Ešte sme zabehli sa poumývať, aj Peťko, ktorý hrdo vyhlasoval, že až po Donovaly sa neumýva. Po častiach sme vyrazili. Peťko, Igor a Gaba vpredu, ja s Lacim vzadu. Neskôr nás Peťko počkal, aby sme nedajbože nezablúdili, pretože chodník v tejto časti dobre viditeľný a dobre vyznačkovaný a to vraj zvádza. Gaba postupne strácala tempo, v dôsledku straty dychu, čiže fuku. Zliezť dole Veľkou Vápenicou bolo utrpenie pre všetkých, hlavne pre Gabu. Znavene sme v sedle zastali a oddýchli si. Tu nás dobehli organizovaní, ktorí mali v Priehybe nocovať. Im je hej, chodia naľahko, stany a spacáky im sem vyvezie náklaďák. My sme šliapali ďalej. Pri stúpaní na Koleárovú sa zase vytvorili skupinky. Vrcholové družstvo stúpalo v zostave Peťko plus Igor, potom sa potuloval potulný ornitológ Laci, neustále pátrajúci ďalekohľadom po nejakých vtákoch a zadnú pochodovú záštitu som vytvoril s Gabou. Zraz sme si dali na Homôľke, kde sme konečne po dlhom hľadaní a klesaní do doliny našli prameň. Peťko-navigátor bol presvedčený, že tu niekde musí byť starý salaš. Veru aj bol, ale len vo forme základov. Pri ňom stálo postavené z plechu čosi medzi Interhotelom po zemetrasení a partizánskou zemľankou. Rozhodli smesa stráviť noc pod širákom, aj keď širák z nás nemal nikto. Iba Peťko spaciu čiapočku a Gaba šatku, v ktorej vyzerala ako Zuzanka Hraškovie.Niekoľkokrát sme varili čaj, šeredne som sa popálil a ako hlavná ingrediencia večerného menu bol rum. Peťko povedal, že čaj nechce. No keď mu Igor oznámil, že v čaji je rum, Peťko skríkol – hej? káž! A v mihu bol hrnčrk prázdny. Na základy pôvodného salaša sme nanosili čečinu, potom nastlali igelity, spacáky a zaľahli sme. Peťko si ešte aj v posteli uchlipkával z čajíčku. Spočiatku to vyzeralo na daždivú noc, ale raz som sa prebudil a nado mnou svietili hviezdy. Trosšku som bol z toho vyvalený a nevedel som odrazu kde som. Nad ránom padla rosa a pocítili sme, čo je to noc pod modrou oblohou.

6.VII. – utorok

Chlad nás vyduril zo spacákov už o pol šiestej. Raňajky sa nám natiahli, sušili sme zarosené veci. Peťko s Igorom boli celí žhaví do chodenia a opustili nás už pred ôsmou. Ležiac na spacáku som nechtiac zaspal. Prebudil som sa, keď už asi pätnásty organizovaný prechádzajúci okolo nás sa pýtal, kde nájde vodu. Tak sme radšej aj my vyštartovali. Musím podotknúť, že váha môjho batoha ma nútila vyrážať na pochod z nízkeho štaru, čo sa zavše neobišlo bez ironických úškrnov okoloidúcich turistov. Šli sme úplne pianissimo a postupne sme pustili pred seba všetkých organizovaných, o ktorých musím povedať, že je to hrozná čvarga a pľuvanec do očí pravoverným ortodoxným trampom. Gaba už otlaky ani necítila, pre zmenu ju začali omínať prsty na nohách. Asi s dvojhodinovým oneskorením sme došli na Čertovicu. Igor s Lacim sa napájali pivom a Peťko sa nalieval svojou obľúbenou dvojkombináciou – Pepsicolou s rumom. Podľa dohovoru sme tam mali počkať na druhú časť skupiny. Krátili sme si dlhú chvíľu hrou, ktorú nás naučil Peťko. Mali sme klásť zápalky na fľašu a vyhral ten, komu neostala žiadna zápalka. Peťko sa kasal, že je v tom preborník, a navyše ak je ožratý, tak nemá súpera. Hrebienok mu klesol hneď po prvej hre, keď mu Laci nastražil pascu a on si ju nevšimol. V ďalších hrách Peťko suverénne prehrával a čudoval sa ako je to možné a hovoril o Lacim, že je doga a potápka. Mala prísť Heda, Mary, Pito a Gedo. Lenže ten sa nakoniec neobjavil. Pito nám pri pive vysvetlil príbeh ich cesty. Horemenovaní traja sa stretli na stanici v Košiciach. Ženy nastúpili do vlaku a Pito ostal na peróne, počkať Geda, pričom si presne vypočítal, koľko minút má na to, aby dobehol do vlaku. Keď sa Geda nedočkal, naklusal na nástupište a smutne hľadel na unikajúci posledný vagón. Rozhodol sa docestovať do Sp. Novej Vsi, kde by počkal na vlak stopom. Akási neznáma obrovská náhoda mu priviedla do cesty práve Geda. Ten mal nejakú súrnu robotu, ale sľúbil, že do večera na Čertovicu určite dorazí. Pito nič nestopol, nasrdil sa a miestenkovým rýchlikom pricestoval do Popradu, kde nastúpil na osobák so strachom morenými ženami. Gedo sa na Čertovici objavil ani nie pol hodinu po nich. Boli sme kompletní. Šťastlivé stretnutie sme oslávili búrlivo, veselou a málinko hlučnou debatou, červeným vínom a písaním pohľadníc. Po skončení uvítacieho ceremoniálu sme sa pri platení dostali do konfliktu s účtujúcim čašníkom, ktorý si nepamätal, čo sme si objednali a chcel nám pripísať niekoľko rumov navyše. Síce ani my sme si to nepamätali, ale pomstili sme sa mu tým, že Peťko zatajil nejaké polievky navyše. Odkráčali sme z krčmy smerom na Lajštroch a zase sa prichystali na noc pod širákom. Mary vyhlásila, že bude robiť trampské skúšky. Prvou úlohou malo byť zapálenie ohňa jedinou zápalkou. Je mi trápne opisovať každému známu skutočnosť, že sa jej to nepodarilo. Oheň som založil sám a na ňom Mary aspoň čiastočne odčinila svoj neúspech tým, že uvarila puding. Iba škoda, že sa podobal skôr na polievku, taký bol riedky. Dorazili sme sa slaninou, hovädzím v kapuste a tak podobne. Pito vytiahol flautu a ani ma to príliš nerozčúlilo. Tiež doniesol rumcajsa vo fľaši, Peťkovi sa ho ani na viackrát nepodarilo otvoriť a Mary si ho chcela celkom privlastniť. Myslím ten rum, nie Peťka. Nakoniec sa nám jemne sčvachtala, keď liezla do spacáku obťažovala vedľa spacieho Laciho. Našťastie to dobre dopadlo, Laci spal tvrdo. Noc prebehla pokojne. Zima nebola nikomu alebo len tomu, kto si druzgol málo rumu, resp. tomu, kto si druzgol priveľa rumu, napr. Mary.

7.VII. – streda

Vstávali sme vo veľkom časovom rozptyle. Niektorí, ba vlastne všetci, až na Peťka sme sa boli umyť, ja som odskočil do bufetu za účelom nákupu chleba. Len-len, že som vykšeftil aspoň polovičku bochníka. Kým so sa vrátil, Mary, Heda, Pito a Laci sa už štverali na na Lajštroch. Gabe som dal svoje botasky, čo na ňu zapôsobilo ako pokropenie živou vodou, lebo s Igorom, Peťkom a Gedom mazala ako o život. Ja som sa asi dvadsať minút ešte dobaľoval a dobehol som ich až na chate HSNP. Všetci už sedeli a pili druhý čaj a zároveň ma postavili pred vážne rozhodnutia, ktorým som mal ako nepísaný šéf akcie (vymenoval ma zaňho Peťko, aby sa zbavil prípadnej zodpovednosti za straty našich úbohých nezamestnaných duší vo vysokohorskom teréne), teda mal som rozhodnúť, čo ďalej. Peťko navrhoval, aby sme ostali nocovať na chate a šli bez batohov na Ďumbier a Chopok a zajtra ísť normálne ďalej. K veľkej radosti ostatných som súhlasil. Však čo, nech si mančaft trochu oddýchne a ja tiež, lebo som sa ocitol v akejsi fyzickej kríze. Tak sme tam sedeli, ládovali sa párkami, chatár sa ukazoval ako sympaťák – šťúply chlapík, bradato-fúzatý, ukázal nám izbu, odložili sme v nej batohy a vyrazili na najvyšší kopec N. Tatier. Mary sa kaťdú chvíľu opaľovala, ale mám taký dojem, že hlavným popudom pre toto jej konanie bol fakt, že mala na sebe fungl nové plavky za 190.- Kčs a tie vystavovala na obdiv okolo idúcim dederónom. Peťko pobehoval okolo a cvakal a cvakal, snažiac sa zachytil na veky tieto idylické momenty. Vyliezli sme na Chopok a zistili sme, že Tokyo je od nás vzdialené 8600 km, Mekka 3640 a Gerlach 43 km vzdušnou čiarou. Aby som nezabudol, na vrchole sa odohrala dojemná udalosť. Heda Ž., ako členka našej bývalej organizácie SZM mi odovzdala členský preukaz a týmto činom ma slávnostne vyradila zo SZM PF UPJŠ v Košiciach. Celý tento akt ma tak rozrušil, že som na Chopku zapadol (nie do blata, ale do Rotundy) a bez mihnutia oka si od radosti druzgol dve pivá, následkom čoho mi spiatočná cesta traverzom Chopku ubehla rýchlo a hlavne veselo. Niektorým z nás trebalo a Mary sa furt obzerala a zvedavo na nás čumela. Preto sme boli prinútení čurať v extrémnych pozíciách, ako napr. Peťko, ktorý vylučoval visiac na skale a pod ním 500 metrová priepasť. Ako sa po ukončení vylučovania vyjadril, ešte sa mu v živote nestalo, aby nevidel, kam to ide. Večer sme si dali hráškovú polievku a dvomi spoločnými rundami utužili nerozbornú družbu s chatárom. Trošku sme hrali karty a Pita šlo urvať od zlosti, lebo mu nešla karta. To však bol klam, lebo Igor očividne podvádzal. Spoluhráči mu na to neprišli a ja sa rečnícky pýtam – prečo asi?

8.VII. – štvrtok

Vyrážame dosť skoro ráno, ale organizovaní nás dobiehajú. Skoro so stratil peňaženku, ale to len preto, že som zabudol, kde som si ju večer ukryl. Prekutal som celú iybu a nakoniec som ju objavil v batohu. Tarverzom sme zišli na Kosodrevinu a potom sedačkou na Chopok, Na sedačke nám bola hrozná zima, mňa spoza batohu ani nebolo vidieť a musel som ukľudňovať Gabu, keď nás vietor rozkolísal, lebo sme nemali také zabezpečovacie dzindzíky. Pokračovali sme vo vrcholovke cez Dereše a Poľanu, kde nastala dojemná rozlúčka. Pito, Heda, Gaba a Gedo sa od nás z rôznych príčin odpojili a šibli do doliny. Dohodli sme sa ešte, že 14. augusta sa stretneme u Peťka, kde sa prečíta trampiáda, rozdajú fotografie, a aby sme neboli hladní ako na trampe, Peťko ugriluje zopár kurčiatok. Po rozlúčke sa počasie začalo limitne blížiť ku čvachtanici, ľudovo povedané ku kvapavke. Cez Chabenec sme sa dostali do sedla Ďurkovej a tam katastrofa. Organizovaní ho sťa roj sarančí zaplavili a baču z blízkeho košiara triafal šľak. Tiež sme si mysleli, že i Mary trafí šľak, keď sme ju poslali kolmo hore na Chabenec, a sami sme ho obchádzali traverzom. Ale duch spolupatričnosti zvíťazil a šliapali sme hore aj my. Na Zamostskej holi sme odbočili doľava a objavili normálny salaš s bačom, ovčiakmi a ovcami. Honeľníček nás pohostil žinčicou. Bola dobrá, pretože nevyvolala žiadne neprístojné pohyby v našich útrobách. Bača nám vysvetlil, kde je nablízku ďalší opustený salaš, pri rozhovore došlo k nejakému nedorozumeniu, lebo sme ho nenašli, až som s ním musel opätovne konzultovať, a pozeral na mňa ako na magora, ktorí nevie trafiť na pár metrov. Kým som bol konzultovať, expedíciu som zanechal bez velenia a tá sa pri vyrábaní Mixaru povadila. Salaš vyzeral výborne, uložili sme si veci a vyvárali večerné polievky. Najprv francúzsku, potom dvojitú guľášovú a na záver ešte čaj. Pri jeho varení nám Mary nechtiac ponúkla perfektnú crazy komédiu, resp. grotesku, pri ktorej sme sa s Peťkom vynikajúco bavili – Igor s Lacom šli pre vodu a tak ostali na tento večer ochudobnení o skvelý kultúrny zážitok. Z Maryiných gagov bol najlepší ten, keď si sadla do ohňa, síce už zaliateho čajom, ktorý som nechtiac sám vylial. Na čečinke v chajdinke sa nám spalo ako v perinke. Peťko mal pod hlavou kamene z ohniska. Aspoň mi bolo teplo na gebuľu, vravel ráno a šúchal si otlačené miesta.

9.VII. – piatok

Ráno sa rozpršalo. Keď som Mary pomáhal zapnúť istý dámsky inštrument, lebo bola akási tuhá, nikto z nás netušil, čo nám dnešný deň pripraví. A bolo toho naozaj dosť a celkom pestré. Odchod z chajdy sme neustále odkladali. Raz sme chceli ísť my, chlapi, ale Mary trucovite zaľahla, a že nejde. Potom, keď chcela ísť Mary, nechceli sme ísť my, chlapi. Pripomínalo to patovú situáciu raz v Rudohorí… Keď sme sa konečne pohli o pol jednej na obed, viseli nad nami hrozivé, čierne mraky. Zastavili sme sa už po pol kilometri pri prameni, kde sme sa skoro pol hodiny umývali. Chceli sme okoštovať nejaké salašnícke výrobky, ale sala bol prázdny a zamknutý, nadobudol som dojem, že ho bačovia opustili ešte za úsvitu, aby pred nami uchránili zásoby syra a žinčice. Mrakov stále pribúdalo, pod Skalkou začalo pravé besnenie živlov, čiže tatranská búrka so všetkým, čo k tomu patrí. Mali sme šťastie, že tesne predtým sme si dali krátku zastávku na obed, ináč by nás búrka chytila priamo na holom hrebeni Prašivej. Skryli sme sa v kosoške, obalili igelitmi a pršiplášťami, vychutnávali dážď, blesky, hrmavicu. Ako rýchlo búrka prišla, tak rýchlo sa zdekovala. Po zdvihnutí sa oparu, fotocvakáči sa dali do práce, lebo výhľady do dolín boli úžasné, kusy mrakov sa okolo nás preháňali ako na pretekoch a vytvárala bizarné útvary. Cestou na Veľkú Chochuľu sme stretli roztrhanú skupinku Čechov, ktorí o sebe nevedeli a márne vyvreskovali z kosošky pri hľadaní sa. Čakali sme, aké ďalšie rozmary počasia nás čakajú. Len čo sme dosiahli vrchol, zadul ostrý severák, ktorý na nás vyfúkol hustú hmlu z údolia, hodnú chvíľu sme sa nevideli, a až teraz pochopili, čo sa stalo partii Čechov. Keď nás hmla opustila, spustil sa pre zmenu lejak. Zostup z Prašivej bol najhorší, aký som kedy zažil. Nenadával som len preto, že prestalo pršať a príroda okolo sa predvádzala v tom najnádhernejšom šate zapadajúceho Slnka. Z Hiadeľského sedla sme pokračovali po traverzovej žltej okolo Kozieho chrbta, naivne sa domnievajúc, že tam nájdeme na mape vyznačený salaš. Našli sme, ale v inej verzii – rozpadnutá strecha na zemi a steny pováľané. Pod Kečkou mal byť ďalší salaš, pobrali sme sa teda v ústrety noci a neistote. Beztak slabú viditeľnosť zhoršovali chuchvalce hmly. Na Kečku sme stúpali, až sa nám z kečky parilo. Prebehli sme okolo ďalšieho salaša, obývaného, kde nás prenocovať nemohli, resp. nechceli. Iba poradili ísť ďalej po červenej smerom na Donovaly. To už bola normálna tma. Vytiahli sme baterky a poďho. Asi po pol hodine sme narazili na tábor organizovaných, zhasili baterky a v tichosti prešli okolo nich. Keď sme si zasvietili, dlho sa nám žiadna značka neukázala. O desiatej večer sme narazili na ďalší salaš. Na rohu svietila zelená značka. Vytiahol som mapu, aby som zistil, kde sme sa to vlastne ocitli, keďže tu žiadna zelená nemala byť. Psi strašne vyvádzali, na to vyšli bačovia v spodkách a oznámili nám, že ideme zle – smerom do Španej doliny. Pri tých organizovaných sme zišli z červenej a namierili na Donovaly asi tak, ako si to rázoval kolega tramp Josef Švejk do Českých Budějovíc. Teda naokolo. Bačovia nám dovolili uložiť sa vo vedľajšej búde na sene. Povyzliekali sme mokré oblečenie, vyzuli vibramy, v ktorých žblnkala voda a uložili sa k spánku. Len mne nedovolil hrozný hlad zaľahnúť, tak som musel cigánsku kapelu v bruchu ukľudniť fazuľou s trenčianskym párkom. Potom som už aj ja zachrápal. Laca v noci ohrieval nejaký pes a vraj ho aj olizoval (ten pec Laca, hoci to mohlo byť aj naopak).

10.VII. – sobota

Ráno fúkal ostrý vietor, preháňal po oblohe tehotné mraky, ktorým bolo z toho tak horúco, že sa spotili – v hovorovej reči tomu hovoríme, že sem-tam spŕchlo. Skoro všetky veci nám obschli, až na vibramy, a keďže na Donovaly ostávala slabá hodinka chôdze zbalili sme sa a odštartovali. Spolu s Lacim sme odchádzali poslední a kontrolovali, či niekto niečo nezabudol. Na drevených latkách plotu viseli ponožky. Mal som nejasný pocit, že sú asi Peťkove, ale potom sme s Lacim usúdili, že predsa náš slávny navigátor nemôže mať také mokré, zablatené a voňavé ponožky, i nechali sme ich visieť ďalej napospas vetru a dažďu, v domnení, že budú niektorého z bačov. Lenže, ako neskôr vysvitlo, ony naozaj patrili nášmu Peťkovi-navigátorovi. Keď sme mu tú novinu zvestovali, zdal sa pekelne namrzený. Náladu mu zdvihol až Laci, keď na Donovaloch mu za dve pivá odstúpil pár svojich ponožiek. Odevná kríza bola zažehnaná a vo výprave sa znovu rozhostil pokoj a mier. Zbadali sme prvé domy na Donovaloch, blížila sa civilizácia. Igor sa opýtal Mary, či nemá kefu, aby trochu poľudštil svoj zovňajšok. Mary odvetila, že nemá. Na to sa jej Igor opýtal, že ako sa potom chce okefovať, a keď Mary zašveholila, že on a kefu nepotrebuje, lebo ona si kefuje rukou, prepukol náš hurónsky smiech, ktorý jej najprv na chvíľu vyrazil dych, spamätala sa však a dôrazne nám vynadala do sprosťákov s tým, že prestáva s nami komunikovať. Po natankovaní pivom sme zamierili do campingu, kde sme na prvý šup získali výhodné ubytovanie, v podobe štvorposteľového stanu, neberúc do úvahy rozporuplný fakt, že sme boli piati. Zložili sme batohy a pobrali sa na nákup. Konzervy a podobné inštrumenty (teda rum a červené) sme dostali hneď, horšie to bolo s chlebom. Ten na polici obchodu vyzeral síce vábne, ale radosť by z neho mal iba notorický hladovkár, prípadne nejaký remeselník, ktorému sa polámalo kladivo a mohol by ním smelo zatĺkať klince. K prípadnému riskantnému použitiu by bolo možné tento produkt socialistického poľnohospodárstva upraviť jedine ak pílkou na železo a sekerkou z irídia. Proviant sme naložili do Laciho batohu, ten sme mu vyložili na chrbát a rozhliadli sa po okolí, kde by sa dalo slušne najesť. Dodnes neviem, čo viedlo naše ubolené nohy smerom k Športhotelu Donovaly B s hviezdičkou. Na úvod sme sa vtrepali do baru, tak ako sme boli prišli, mierne oblatení, ohovnení. Posilnení ďalším pivom sme vystúpali s úderom dvanástej hodiny na prvé poschodie a všetci piati napochodovali v zovrenej formácii do jedálne. Pohľady obsluhujúceho personálu vyjadrovali všeličo možné, len nie priateľskosť, či ochotu. Tým sa snáď dá vysvetliť fakt, že napriek preplnenej jedálni sme boli bleskovo obslúžení. A keďže aj obed sme skonzumovali bleskovo, náš pobyt v tomto zariadení netrval dlho. Síce nie dlho, ale za to veľa. Dokopy sme zaplatili 140.- Kčs, a to bol bod, v ktorom sa začala lámať naša finančná situácia smerom k absolútnemu krachu. Na ústup z jedálne sme si museli vymyslieť novú taktiku, pretože v priebehu konzumácie si Peťko s hrôzou všimol, že jeho tuzexové rifle prestali odolávať všetkým možným vplyvom, ktorým ich vystavil a povolili tak, že mu odhaľovali časť kvietkovaného spodného prádla a horné partie stehna, plynule prechádzajúce do oblasti, pre ktorú máme zvyčajne len hanlivé pomenovanie. Peťka, ktorý ako pravý gentleman v žiadnom prípade nechcel svojim chatrným zovňajškom pobúriť osadenstvo jedálne sme vzali medzi seba, vytvorili tesnú nepriestupnú zostavu a na očividnú radosť personálu sme dôstojne odmašírovali preč. Potom sme sa v našom novom pôsobisku trošku udomácnili. Pri vybaľovali nastali menšie roztržky ohľadom narúšania výsostného teritória iným obyvateľom stanu, stan sa stal odrazu preplneným a hrozili konflikty vyššie rangu. Vyriešili sme to diplomaticky. Chytili sme Mary – podotýkam, že za slovo, nie ako by si niekto myslel, že za niečo iné – a poslali ju do umyvárky preprať zopár odevných súčiastok. My sme zatiaľ spravili parciálnu debordelizáciu stanu a šli vyskúšať hygienické a sociálne zázemie campu. Mary poprala, naťahala šnúry, vyvesila prádlo. Na večeru sme skonzumovali posledné zásoby chleba a fľašu červeného sme prekladali pepsi-kolou s rumom. Až teraz pred nami vyvstal istý početný úkon, ktorý sme pôvodne podcenili, v celej svojej kráse. My piati a postele v stane štyri. Na zemi nemohol spať nikto – tam sme mali uložené batohy a ostatné haraburdy. Znovu sa prejavila naša diplomatickí vyspelosť a vyriešili sme to tak, že na jednej posteli budú spať dvaja najchudší. Že budú musieť spať v jednom spacáku bolo pri pohľade na šírku postele hneď jasné a že to budem ja s Mary, to bolo vyrieknuté zároveň. Musel som Mary sľúbiť, že sa budem správať slušne a na dôvažok som jej ešte povedal – Mary je t,aime! Na vysvetlenie dodávam, že som jej to povedal jedine z toho dôvodu, aby trochu zmäkla a v noci ma príliš netlačila. K pobaveniu okololežiacich trampov sme sa temer desať minút vtrepávali do môjho spacáku, trochu si v ňom poležali a musím povedať, horšie utrpenie som nezažil. Napadlo mi, že Peťko má širší spacák, tak som ho nemilosrdne už spiaceho, z neho vysypal a navliekol do môjho. Všimol si to až ráno a začal rumázgať, kto mu šlohol jeho nový spacká. Teplo nám s Mary bolo, to nepopieram, ale ráno som si necítil pravú nohu a Mary ľavú ruku. O rôznych odreninách, otlakoch a preležaninách ani nehovorím. Ešte šťastie, že sme nad ránom nabehli na synchronizovaný cyklus spoločného otáčania sa. Aj tak som ráno vítal s nadšením, ako už dávno nie. To svitla teplá nedeľa!

11.VII. – nedeľa

To, čo sme ráno skonzumovali, by ani veľký fantasta Julo Verne nenazval honosným názvom raňajky. My chlapi sme sa vybrali do sveta za chlebom, menovite do Korytnice. Mary sme nechali na jej vlastnú žiadosť doma, vraj si chce robiť kozmentiku. Obe strany sa uspokojili s takým rozdelením úloh. Chlapi sa radovali, že si oddýchnu od Mary a Mary sa potešila tomu, že bude môcť načerpať sily na prežitie zvyšných dní trampu so štyrmi neposlušnými chlapmi. V Korytnici sme mali šťastie, už v prvom bufete sme kúpili polku chleba. Potom sme natrafili na šípku s nápisom – diétna jedáleň. Šípky ktosi rozmiestnil tak rafinovane, že pri hľadaní jedálne by každý stopercentne totálne vyhladol. Keď sme už dostávali od hladu vidiny, naďabili sme na onen objekt. Len čo sme sa posadili, už nám doniesli na stôl misu polievky, potom hlavná odkiaľsi vyhrabala tri pivá, polku chleba a tie pivá na ňu zapôsobili tak sugestívne, že nám nakoniec započítala len tri obedy miesto štyroch, ba ešte nás aj pozvala na zákusky o pol druhej. To sme zase trielili do bufetu, ľahostajných nás nechávali okolité pramene liečivej vody, pretože sme sa báli, aby nám nezhrdzaveli vnútornosti. Ako dezert sme si dali pivo a keksy máčané v čokoláde. A ešte raz sme zmenili lokál a tam prebehla konzumácia akože ináč piva, šunky, salámy a ementálskeho syra. Čašníčky z nás mali srandu, jedli sme hltavo a rukami. Za odmenu sme im pustili z musiboxu pesničku Baby. Späť na Donovaly sme sa vyviezli autobusom. Chceli sme prekvapiť Mary, pred campom sme sa zoradili do hustého zástupu a pískajúc pochod žandárov zo Saint Tropez sme napochodovali dnu. Deti z Blavy sa rehotali, ostatní obyvatelia sa distvingovane usmievali, iba Mary nebolo vidno. Ako sme sa blížili k istému zariadeniu, naša pochodová zostava sa začala rozpadávať a tesne pred dverami sme sa rozbehli. Po návrate sme objavili Mary zalezenú v stane, tvrdila nám, že pri vzniknutom rozruchu v campe nevyšla preto, lebo si myslela, že sme sčapkaní a hanbila sa za nás. Aby sme ju presvedčili o opaku, dali sme jej lyžičkového pupkáča, ktorého som bol exekútorom. Po ceste sme samozrejme vyhladli, aj Mary šľahali z očí hlad, preto sme sa radšej najedli a dorazili červené. Potom sme sa osprchovali a venovali hrám. Nie však milostným, akoby sa žiadalo, ale kartovým a na záver sme sa my chlapi priplietli do futbalového zápasu s nejakými deťmi a ich otcom. Športové popoludnie vyvrcholilo volejbalovým maratónom s deťmi z vedľajšieho pionierskeho tábora. Najviac srandy sme si užívali z Peťka. Ten stále chodil po loptu, naháňal sa s desaťročným Vladkom a všetky deti naňho pri nahrávaní volali – Peťko, hop! To nebol ich prvý omyl. Neviem z akých príčin nás považovali za členov horskej služby, čo nám lichotilo a neodporovali sme im. Po skončení zápasu pionierska vedúca stroho odmietla naše pozvanie na rum, a keďže ani ona nás nepozvala na čaj, pobrali sme sa spať. Vedúci campu sa nad nami zľutoval a dal nám k dispozícii ešte jeden dvojmiestny stan, v ktorom nocovala Mary. Sama. Bola to krásna noc, ktorú sme my chlapi strávili bez ženy. A mesiac bol v splne a na zajtra sa ukazovalo krásne počasie.

12.VII. – pondelok

Ráno ozaj svietilo Slnko a my vyspatí, oddýchnutí a zbalení sme vyrazili. Deti z tábora nás odprevadili zborovým Ahoj! Až som ich za to obdaroval odznakom. Najprv som naznačil, že ho hodím, ale potom som si to rozmyslel. Deti sa však týmto trikom dali ogabať a všetky sa vrhli do trávy. Iba malý Vladko sa nedal za to dostal odznak. Boli sme už ďaleko za campom a detváky stále šmejdili v tráve. Kúpili sme v obchode chlieb, mliekom naplnili poľné fľaše a Peťko rozhodol, že nepôjdeme na Zvolen (kopec) po značke, ale že si nadbehneme a šibneme to skratkou. Mea maxima culpa! To teda bola skratka, akú som dávno nezažil. Liezli sme najprv po lúke a ako-tak to šlo. Potom s nám do cesty nekompromisne postavil les. Les ako taký, s hustým podrastom mladých smrečkov, vývratmi, malinčím, černičím, sklon som si ani netrúfol odhadnúť. Za pomoci rúk a zvyšných telesných komponentov sme sa nakoniec vydriapali na ten prekliaty hrebeň. Keby sme boli ľudožrúti, určite by udrela Peťkova posledná hodina. Ale keďže sme len obyčajní inteligenti, počkali sme solidárne na peniacu a fučiacu Mary, Laci si ju s výrazom utrpenia (jej) odfotil, ani neprotestovala a šli sme. Terén sa začal znateľne meniť. Ocitli sme sa vo vápencovej časti a cestička, po ktorej sme napredovali raz ostro stúpala, raz ostro klesala, proste cítili sme sa ako na mori a Igora sa chytala morská nemoc. Slnko neľútostne pražilo. V Prášnickom sedle sme obedovali a vypili všetky zásoby tekutín. A to sa nám neskôr vypomstilo. Prechádzali sme nádhernými zákutiami – lúkami, skaliskami, pomedzi vyvrátené stromy a cieľ, teda Krížna sa približoval len veľmi pomaly. A čo bolo najhoršie, nikde ani kvapky vody. Predbiehali sme sa so skupinou Čechov, lepšie povedané s dvojicou gonochoristov, ktorí tiež trpeli smädom a ten na nich pôsobil evidentne hádkofilne. Výstup na Krížnu nás dočista vyšťavil. To už sme okolité krásy prestali vnímať. Tupo sme smerovali k tzv. Kráľovej studni, ktorej meno dávalo akú-takú nádej, že tam bude občerstvenie. Voda z hadice tiekla sťa by čural dvojročný fagan, ale bola to nefalšovaná voda, ktorou bolo naplnené množstvo žľabov. Peťko s Igorom a Mary už boli pri studni, celkom živo som si predstavoval ich blažené pocity, keď tu zrazu spoza kopca sa ako víchor vyrútilo stádo kráv , ktoré v mihu vyslopali všetku vodu zo žľabov a čisto, v duchu pravidiel far-play odblokovali našu vyprahnutú trojicu aj od hadice. Až keď sme dole dorazili spolu s bačom podarilo sa nám splniť celodenný sen a naplnili sme si bachory vodou. I napriek tomu nám tam ostalo miesto, ktoré sme poctivo vyplnili pivom, minerálkou, buchtami na pare s makom a vyprážaným karfiolom na Chate pod Kráľovou studňou. Naša finančná situácia utrpela na Donovaloch drastický devastačný zásah, preto sme so silenou vďakou odmietli ponuku ubytovania. Po večeri sme vzali útokom blízku stodolu so senom. Uvaril som Igorovi, Lacovi a sebe konzervy s guľášom a lečom, pripravili na noc, keď dorazila vyššie spomínaná česká dvojica. Chceli sme si posedieť pri ohni, tak som začal chystať drevo sekerkou. Výsledkom mojej večernej práce bolo zopár polienok a rozrúbaný palec na ľavej ruke. Sám sa čudujem, že som pritom neodpadol. A neodpadla ani Mary, ktorá

Ma ošetrovala. Sčasti aj preto, že ako povedala ráno, bola pri tomto zákroku tma a poriadne na ranu ani nevidela. Napojila ma rumom, potom do mňa vpravila dva Dinyly a podarilo sa mi zaspať. V noci nás všetkých zobudila strašná búrka. Vietor nebezpečne lomcoval s celou stodolou, k pokoju nepridal Peťko vyhlásením, že keď tresne blesk do stodoly, ani sa nestihneme vysúkať zo spacákov a uškvaríme sa zaživa. Ešte večer došlo medzi Čechmi k roztržke, ktorú podľa nášho zhodného názoru vyvolala hysterická ženská časť dvojice. Najprv čosi vykladala hlasom pripomínajúcim škrípanie nenamazaných dverí, zachytili sme len jednu vetu – polib mě a nasledoval srdcervúci plač. Mužská časť spravila v danej chvíli to najrozumnejšie čo sa dalo. Vstala a odišiel pred stodolu. Do rána bol pokoj. Teda až na tú búrku.

13.VII. – utorok

Obliekanie i balenie mi spôsobovalo menšie problémy, ale samaritánka Mary mi obetavo pomáhala. Dokonca ma aj obula, za čo som jej do smrti povďačný. Do jej teda. Raňajkovali sme pri studni a situácia zo včerajška sa navlas zopakovala, ibaže miesto kráv sa prihnalo stádo pravdepodobne nejakých archeológov, jaskyniarov a geológov. Považovali nás za svojich členov. S úžasom potom zazerali, keď sme odkráčali opačným smerom, do Dedošovej a Gaderskej doliny. Po nočnom daždi bola cestička šmykľavá, zdolali som klesanie s vypätím všetkých síl. V doline pod mostom ma Peťko rozčúlil, lebo si ma dovolil fotiť, keď som si s obviazanou rukou plátal natrhnuté nohavičky. Ďalšia cesta už nepriniesla žiadne vzrúšo, akoby povesdal Peťko. Na jednej zo zastávok sme vypili posledný Mixar a zvládli aj surové pudingy „na chladno“. Peťko stále vykrikoval, že nevládze a má krízu. Len čo sme sa pohli, nasadil také tempo, že sme mu nestačili. Jeden z protiidúcich turistov s rodinou sa ho spýtal, ako ďaleko je do konca doliny a či je tam bufet. Peťko mu pravdivo odvetil, že asi tri hodiny a je tam len potok a horáreň. Zdvihla sa búrlivá zvada, rodinka sa otočila a mazala dole. Našli sme celkom pri ústi doliny peknú krčmu, kde dokonca podávali čapáka (rozumej čapovanú kofolu) a zmrzlinu. Navigátor telefonoval svojej sestre do Považskej Bystrice. Dozvedeli sme sa, že sestra odcestovala a jej muž odišiel na chatu. Boli sme v kýbli, lebo práve na tú chatu sme sa mali dostaviť, lenže Peťko bez jeho pomoci tam nevedel trafiť. Što délať? Znela otázka. Rozložili sme po stole mapy a hľadali, kam ísť, lebo domov sa ešte nikomu nechcelo.

Dlho sme hľadali a márne. A tu Peťko nenápadne navrhol, aby sme sa vybrali ku Igorovi do Popradu, ktorý má rodičov, teda podobne ako my, ale na rozdiel od nás kdesi v Sojuze na dovolenke. Od Igora by sme mohli urobiť niekoľko túr do Vysokých Tatier. Nenápadný nápad sme nenápadne, ale rýchlo zrealizovali. Vďaka Marynej zvodnosti – musím priznať, že Mary bola medzi nami najkrajšou ženou a pevne verím a dúfam, že sa neurazí, keď poviem, že z toho zároveň induktívno-deduktívne a logicko-axiomaticky vyplýva, že i najškaredšou – sme sa pružne dostali do Martina, odtiaľ do Vrútok a potom sme päť hodín cestovali osobákom do Popradu. Túto spanilú jazdu ani nejdem opisovať, lebo by to len potvrdilo môj dávno vyslovený názor, že železničiari a holiči sú najväčší fušeri. Museli sme na tej trati dvakrát prestupovať, v L. Mikuláši sme čakali dve hodiny, tesne pred Svitom som stratil dôležitý kolíček z krosny a ku Igorovi som došiel tak, že som si jeden popruh musel držať rukou. Každému som nadával do fošášov a spieval si pesničku Úspech zo mňa padá, stále smolu mám. Igor nám uvaril vynikajúci čajíček a raz-dva sme pospali.

14.VII. – streda

Hoci na raňajky doniesol Laci z blízkej samošky kopu čerstvých rožkov, celé maslo a litre mlieka, v mihu sme to zdolali, a takto potúžení sme sa vybrali zdolať Téryho chatu. Šli sme len tak naľahko a za chatou Kamzík nás chytil lejak. Laci s Igorom si povedali, že je lepšie zmoknúť zvnútra od piva, ako zvonku od dažďa a opustili nás. My traja sme neohrozene pokračovali vo výstupe a i Mary sa statočne držala, samozrejme na samom konci skupinky. Výstup ju tak rozohrial, že sa spotila, a keď prišla na chatu vo svojich plavkách, okamžite upútala pozornosť relaxujúcich návštevníkov, najmä jedného z nich. Keď sme s Peťkom vypili čaj, bola s ním vo veľmi družnom rozhovore. Chlapík trošku posmutnel, keď sme sa pridali i my, ale nakoniec sa ukázal ako celkom seriózny chlapík. Vykľul sa z neho asi najlepší tatranský vysokohorský nosič, čo nosí denne 110 až 130 kíl na Térinku a má vraj prevziať chatárstvo po starom Kapolkovi. Až doma sme si spomenuli, že šlo o Laca Kulangu. Povedal nám, že ak budeme chcieť, stačí sa ozvať a vybaví nám nocľah na chate. Hneď sme si hrdo pomysleli, že odteraz je Térinka naša, vďaka švetovej Mary. No to sa už blížil večer a dážď a klesali sme do doliny. Mary bola svojim skutkom tak nadšená, že si pospevovala a poskakovala po balvanoch ako malé kamzíča, až sa stratila. Rozpršalo sa a poriadny dážď ju zastihol tesne pred Hrebienkom. Úplne zmokla, zamierila preto rovno do krčmy a k úžasu všetkých prítomných si šapla veľkého ruma. My s Peťkom sme sa skryli na chate Kamzík, a keď sme sa s Mary stretli na Hrebienku bola rozjarená od rumu a roztrasená od zimy. Opäť sa potvrdila stará známa pravda, že Mary neslobodno za žiadnych okolností nechať bez dozoru. Naši dvaja pivári sedeli doma. Trošku sme sa najedli, popili, uvaril som puding, lebo Mary štrajkovala, zmyli zo seba tatranský prach a dážď, Mary mi chcela previazať rozseknutý prst, ale sme to nedokončili, lebo pri pohľade na obväz zasušený v rane mi prišlo zle. Radšej sme sa venovali tipovaniu víťazov LOH v atletike a šli spať.

15.VII. – štvrtok

Pôvodne sme chceli vyliezť ako pravoverní Slováci aj na ďalší z našich národných vŕškov, ale počasie sa ráno ukazovalo všelijako, len nie prívetivo, takže Kriváň ostal nepokorený. Po raňajkách, analogických s včerajšími – pripravila ich Mary – sme grosso tramp slávnostne zakončili. Začali sme sa totiž baliť. Posledný krát. Rozlúčili sme sa so statočným Popradčanom Igorom, ktorý vydržal nájazd kočovných trampov a pobrali sa na stanicu, vlastne najprv len do parku na pivo. Kupoval ho Laci a akosi automaticky kúpil päť pív. Neskôr som sa i ja sekol, a pýtal sa, kde sa podel Igor. Tých dvanásť dní strávených spolu v nás vypestovalo určité podmienené reflexy a dynamicko-automaticky stereotyp. V SNV som zase odstúpil z expedície ja a ponechal troch posledných trampov samých. Podľa neskoršieho upresnenia dopadla ich cesta dobre a všetci došli do cieľa. V závwerečnom špurte sa nepodarilo určiť víťaza, iba posledného a tým sa stal neúnavný navigátor Peťko, pretože býva od stanice najďalej.


Pridaj komentár