jún – júl 2008

Piatok 27.06.

Dlho plánovaný sen sa stáva skutočnosťou. Ešte vo svojich dávnych múzejných dobách som organizoval terénnu exkurziu múzejných prírodovedcov Slovenska na Ukrajinu do Čiernej hory, s výstupom na Goverlu, ale tesne pred jej konaním zlyhala doprava, nahradný autobus sme nezohnali a hoci chudák Ilja Okáli, múzejnícky nestor, sa na to veľmi tešil a nakúpil si konzervy a zmenil doláre, na jeho, ale i môj zarmutok nikde sme nešli.

Naskytla sa šanca až teraz, keď som potreboval z Východných Karpát materiál Erebia medusa na DNA analýzu. Pôvodne som hodlal zverbovať aspoň štvoricu účastníkov, nakoniec sa skupina scvrkla na dvoch členov, Jurka mama nepustila. Akcia bola organizovaná ako vždy – narýchlo. Ešte vo štvrtok som makal na chalupe, Maťo priletel z Prahy v piatok ráno, mali sme dve hodiny na zbalenie, stihol som vybaviť cestovné poistenie a už o dvanastej sme boli na autobusovej stanici. Čakala nás ale Jóbovka – autobus do Užhorodu pôjde (možno) až okolo pol tretej, teda o dve hodiny neskôr, ako mal. To nám nevyhovovalo, otázne boli následné spoje do Rachova. Kúpili sme teda lístky na sobotu ráno, vymenili hrivny za tisícku, druzgli si na stanici po pive a neslávne odkráčali domov.

Sobota 28.06.

Nástup na stanicu máme priam ukážkový, autobus nemešká, cesta ubieha, jedna maďarsko-ukrajinsko-česká pasažierka s dvomi malými deťmi sa stará o rozruch – nepriznala decko, nekúpila mu lístok, vadí sa so šoférom, navyše nemá pre deti spiatočné víza. Colníci nás zdržiavajú iba asi hodinu aj pol, o chvíľu sme v Užhorode. Vystupujeme a hneď sme kontaktovaní „vaľutčikmi“ (po našom vekslákmi) , odolávame im a mierime do staničnej haly zistiť odchody autobusov do Rachova. Len tak mimochodom idem pozreť na jeden z pristavených autobusov a ajhľa, smeruje do Jasine, takže ide cez Rachov. Šofér nás hneď prehovára, len aby sme nekupovali lístky na stanici, ale uňho, vraj je lacnejší a máme nastúpiť pri východe. Za 40 hrivien na jedného sa teda vezieme v asi tridsaťročnom Ikaruse, sedadlá sú potiahnuté plyšom, ale priúzke, pri pokuse upraviť si operadlo mi opierka ruky ostáva v ruke, takže jasné je ponaučenie – Ukrajinské autobusy za jazdy rozoberať alebo inak upravovať je zakázané. Po Mukačevo (asi 40 km) je trojprúdová diaľnica, úmerne s rastúcou vzdialenosťou od Užhorodu kvallita cesty klesá. Okolité mestá a dediny odrážajú rozporuplný vývoj ukrajinskej spoločnosti – preberanie západných vzorov, reklamy a bilboardy, honosné paláce vedľa dreveníc, Mercedesy predbiehajúce konské povozy. Ľudia vyzerajú spokojne, usmievajú sa. My tiež, plán sa nám začína plniť. V Rachove sme tesne pred siedmou, do Luhov odišiel posledný autobus o pol siedmej – no smola. Podľa mapy zisťujem, že je to asi 20 km. Odmietame vnucujúceho sa taxikára – chce za odvoz 75 hrivien – ideme peši. Je teplý podvečer, ťarchu plných batohov ešte necítime. Prechádzame okolo dosť výzývavo sa správajúcich výrastkov pri ošarpaných domoch v obci Roztoky (až na spiatočnej ceste sa dozvedáme, že je to cigánska osada – no nazdar). Asi po 2-3 km sa nám núka nejaký počerný mladý muž, že nás odvezie za 40 hrivien. Najprv odmietam, ale potom mu ponúknem 32. Súhlasí a už nás vezie obstarožným žigulákom do kopca. Znenazdajky púšťa z kazety nejaké rumunské ľudovky, ktoré trhajú ušné bubienky. Na to, že je na Ukrajine štátny sviatok (Deň konštitúcie) to na sviatok nevyzerá, dokonca sú pootvárané obchody. Dobrovoľný taxikár-amatér nás priváža až na koniec osady Goverla ku nejakému kempu – lúke, kde sa dajú rozložiť stany. A zároveň dochádza ku konfliktu, pretože pýta od nás až 50 hrivien. Rezolútne odmietam, na jeho naliehanie mu pridávam našu paťdesiatku, na ktorú čumí ako puk a furt sa vypytuje, akú to má hodnotu. Ubezpečujem ho, že dokopy má skoro svojich 50 hrivien a hoci je stále nespokojný, opúšťame ho. Paralelne s nami doráža na lúku partia ukrajinských cykloturistov, rozkladajú stany, sme radi, že nebudemem sami, poteší nás aj partia bratov z Čiech. Staviame stan, ktorý nevyhnutne krstíme vynikajúcim vynálezom starého pána Bechera, umývame sa v potoku – riečke Goverla, chystáme večeru a tešíme sa na prvý spánok pod modrou oblohou. Ten dlho neprichádza, hlavne vďaka gitarovému sólu a spevu ukrajinských protestsongov hlboko do noci. Dolinou navyše burácajú autá, bratia Česi oslavujú príchod na Ukrajinu, ruch skoro ako na Šírave uprostred sezóny.

Nedeľa 29.06.

Ráno sme chceli vstať o šiestej, aby sme šliapali za chladného rána. Vstať sme nakoniec museli, o šesť desať totiž zo sprievodného vozidla cykloturistov spustili na plné pecky ukrajinský heavy metal. Bohatá rosa veštila pekný deň – začal naučený rituál – umývanie, príprava raňajok, postupné balenie. Vyrážame až po cykloturistoch, ktorí idú tiež na Goverlu, bratia Česi si ešte len pretierajú oči. Široká lesná cesta nás privádza ku rampe s domčekom, kde stráži neľútostný Cerberus. Milo sa s nami zvíta a hneď natrčí dlaň so slovami davaj peňáze. Sme totiž na vstupe do Karpatskej biosférickej rezervácie – každý cáluje 10 hrivien (45.- Sk) a v domčeku nás strážca zapisuje do dvoch zošitov a ešte vypisuje vtsupenku. Zdržiava nás dobrú pol hodinu. Postupujeme zmiešaným lesom, okolo potoka rastú ohromné deväťsilové listy. Trasa, po ktorej kráčame je stará vojenská cesta, ktorú vybudovali ešte za prvej republiky. A drží, bez viditeľného poškodenia. Stúpame pomaly, až kým nezačnú serpentíny. Dajú sa skrátiť turistickým chodníčkom, jednu skratku absolvujeme, ale Maťo vyhlasuje, že pôjde radšej po ceste. Tak sa vraciame na istotu. Míňame viacero monitorovacích plôch na sledovanie sukcesie lesného porastu, ktoré zakladal ešte za prvej republiky proh. Zlatník, aj niekoľko lúčok, kde by teoreticky mohli lietať Erebie, ale je chladno. Po temer troch hodinách sa les otvára a pred nami sa vynára ohromný masív hory Pietroš. Z ničoho nič na malej lúčke Maťo registruje poletovať niečo hnedé, sieťku nemám pripravenú, tak len máchnem čiapkou a mám prvý úlovok. Putuje do liehu a dúfam, že nebude jediný. Zhoršuje sa počasie, je už skoro pod mrakom a pofukuje silný nárazový vietor. V sedle, kam sa dokážu vytrepať aj nákladné autá ide Maťo pre vodu, ja márne hľadám ďalšie Erebie. Ukazovateľ oznamuje, že na Goverlu to je asi hodinu a trištvrte. Je riadne chladno, ľudia zostupujúci z Goverly majú vetrovky, čiapky, ba aj rukavice. My ich provokujeme kraťasmi a tričkami. Musíme uskakovať pred rútiacimi sa cyklistami, škodoradostne sa usmievame, keď to s niektorým švihne, viackrát nie je jasné, či jazdec sedí na bicykli, alebo bicykel na jazdcovi. Pred sedlom pod Goverlou stretávame dvojicu, jeden z nich nesie entomologickú sieťku. Neodolám, prihovorím sa o on je to pracovník Ľvovského múzea – entomológ. Vymieňanme nejaké informácie, mailové adresy s perspektívou spolupráce, s vďakou odmietam ponúkane exempláre endemickej bystrušky Carabus transsylvanicus a ideme ďalej. Chlad nás predsa prinúti pridať nejakú vrstvu, naťahujem vetrovku, Maťo košeľu a vestu. Záverečný stupák je dosť strmý, Maťo fučí, ja idem svojim tempom a som hore o niečo skôr. Vrchol kopca je zošľapaný až na holú zem alebo skalu. V sobotu tu musela byť riadna masa ľudí, práve tu majú pamätník Dňa konštitúcie, aj teraz je tu hromada ľudí kombinovaná s hromadou odpadkov, vlajkami na každom stĺpe, provizórnym oltárikom, krížom, betónovým pylónom. Necítim sa tu dvakrát príjemne, hreje ma len pocit, že najvyššiu horu Ukrajiny sme s prehľadom zvládli (2062m), ale po nevyhnutnom fotení schádzame nižšie pod snehové pole a dávame nedeľný obed. Maťo má na mobile roaming, tak skúša hlásiť situáciu domov, ale nikto neberie. Rozhliadame sa po širokom-ďalekom okolí – výhľad je parádny, identifikovať okolité pohoria sa nám veľmi nedarí, aspoň že v diaľke registrujeme vrchol Pop Ivana, na ktorý chceme dôjsť. Okolo pol trertej sa konečne dvíhame a pomaly schádzame padákom z Goverly a nastupueme na hrebeňovú trasu s klasickou hojdačkou – vrchol-sedlo-vrchol-sedlo. Hrebeňom viedla za prvej republiky hranica medzi Československom a Poľskom, čo pripomínajú zachovalé hraničné kamene. Zmocňuje sa nás taký zvláštny nostalgický pocit z toho, že územie po ktorom kráčame kedysi patrilo Československu a tadiaľ akoby len nedávno pred nami kráčala história.

Tá je prítomná aj v rôznych pozostatkoch na prvú svetovú vojnu – v teréne sú viditeľné zákopy, palebné postavenia, kamenné zábrany, ostnatý drôt, ba nachádzame aj delostreleckú nábojnicu. Každú chvíľu niečo fotím, krajinu alebo kvietky, fascinujú ma najmä rozkvitnuté rododendróny. Čo ma zaráža je, že nič tu nelieta, pravda ak nepočítam muchy, sem-tam nejakého čmeliaka a prázdne igelitové tašky. Na ďalší kopec už Maťo vylieza očividne so sebazaprením, navyše zvestuje, že stratil plnú fľašu vody. Moja je dopitá, ale máme ešte jednu rezervnú. Je jasné, že ku Pop Ivanovi sa príliš nepriblížime. Kde sa dá, obchádzame vrcholy po traverzoch. Pod Turkulom sa vydávame chodníčkom, ktorý sa divne krúti. Oddychujeme a nad nami na vrchole Turkula vidím smerovník, tak naľahko vybieham zistiť, aká je situácia. Pohľad, ktorý sa mi naskytá je úchvatný, predo mnou je sedlo, v ňom obrovská planina, ktorej dominuje atramentovo modré pleso. Chodník vedie cez sedlo, takže my sme sa vybrali zle. V sprievodcovi od O. Brandosa, ktorého kúpil Maťo v Prahe sa dozvedáme, že pokračuje do doliny, mimo hrebeň. Vraciame sa na Turkul a rozoberáme stratégiu ďalšieho postupu. Maťo už nevládze, kondične je na tom slabo – nebehá, pribral, takže dnes asi ďalej nepôjdeme. Navrhujem zaparkovať pri plese, kde je už rozložených zo 10-15 stanov a ráno bude múdrejšie večera. Nesmelý návrh, že to na druhý deň potiahneme na Pop Ivan je prijatý s úškrnom. Vietor na hrebeni je stále poriadne silný, lomcuje s nami, miestami strácame rovnováhu.

Na kraji kosodreviny bokom od plesa nachádzame solídne miesto na bivak. Maťa posielam pre vodu, ja sa pokúšam postaviť stan. Pri silných poryvoch vetra som bezmocný, musíme ho stavať dvaja. Pre každý prípad stan istíme kotviacimi šnúrami. Za stanom staviam ešte z plochých kameňov závetrie pre plynový varič. Pred varením šaškujeme polonahí v kosodrevine, polievame sa vodou z plastovej fľaše, aby sme aspoň trošku zmyli zo seba prach a pot z celodennej túry. V kombinácii so studeným vetrom je to príma osvieženie. Varím ako vždy ja, polievky z vrecúčka, cestoviny parmezane zahusťujem taveným syrom a po litri čaju je svet aj napriek chladu a vetru krásny. Postupne prichádzajú ďalší „hostia“, počítam vyše dvadsať stanov, aj to len tých, čo vidím, ďalšie sú asi ukryté v kosoške. Pomaly sa stmieva, ležíme spokojní na spacákoch, obligátny hlt Becherovky a zaspávame rýchlo, hoci kdesi pri plese sa znovu spevácky realizujú domáci. V noci mi je trochu chladno, tak zaťahujem spacák okolo pliec, Maťo si oblieka tepláky. Našťastie vietor ustal.

Pondelok 30.06.

Vstávam okolo štvrť na sedem, je krásny deň, Slnko nám hreje priamo na stan, v kempe je už polovica obyvateľov hore. Suším vrchný diel stanu, uterák a márne budím Maťa, ktorý sa po každom budení dožaduje ešte desiatich minút. Vzdávam to, varím raňajky, Maťove „obľúbené“ ovsené vločky. Odjem si svoj diel, a potom už musí vyliezť zo spacáku aj on. Všelijak sa krúti, ale nakoniec marhuľami ochutenú kašu zdoláva a hneď ju výdatne zalieva čajom.

Balenie je bezproblémové, nohy Maťovi slúžia, takže okolo ôsmej medzi prvými vyrážame na hrebeň. Vyzerá to tak, že stúpania a klesania sú miernejšie, ideme pianko tempom, keď sa dá traverzujeme. Stretávame podstatne menej turistov, našim smerom nejde nikto. Je zaujímavé, že domáci turisti, najmä tí mladí, sa do zdravenia nehrnú – starší sa usmejú a pozdravia, je to už ako u nás v Tatrách, vzájomná úcta turistov voči sebe sa vytráca. Stretávame hlavne Ukrajincov, potom Poliakov a Čechov.

Podľa smerovníkov je to na Pop Ivan štyri aj pol hodiny. Nakoniec to zvládame skôr. Vrchol Pop Ivana pôsobí majestátne, ale hrozivo – niečo na spôsob tajomného hradu v Karpatoch. Na jeho vrchole totiž tróni zrúcanina astronomického observatória, ktoré v rokoch 1938/39 postavili Poliaci ako najmodernejšie observatórium v Európe. Bohužiaľ vypukla druhá svetová vojna, stavba bola zastavená, budova schátrala. Napriek tomu sú zbytky múrov v prekvapujúco dobrom stave. Narýchlo obzeráme vnútro budovy, ale len zbežne, dlážky sú prehnité, všade neporiadok, odpadky, stavebný materiál. Naposledy sa kocháme výhľadom na celý hrebeň, zamávame špičke Goverly, ktorá sa krčí na severe hrebeňa a už padáme rozsiahlym suťoviskom dolu. Prechádzame strmými svahmi s borievkami a čučoriedkami a mňa excituje niekoľko Erébií, ktoré prudko odlietajú z dosahu. Vybaľujem sieťku, a ako natruc, už nič nelieta. Podľa popisu trasy ideme stále po bývalej štátnej hranici a až na hranici lesa odbočujeme zo žltej značky. Prichádzame na rozsiahlu poľanu, v závere so salašom a stádom ovcí. Lúka je ideálna pre Erébie. Sú už skoro tri hodiny, a aj keď Maťo tvrdí, že nie je hladný, zľahka obedujeme – tuniaka s chlebom. Jem prvý, keď Maťo odrazu zvrieskne – Erebia, odhadzujem chlieb, konzerva to vydržala, v behu chytám sieťku a po pár skokoch ukážkovým obojručným forhandom mám prvú Erebiu medusu z druhej lokality. Nakladám ju do špiritusu, a znovu si sadám k jedlu. Neprejde ani minúta a Maťo znovu hlási Erebiu. Scénar sa opakuje, mám dva exempláre, a spokojne vyhlasujem , že expedícia je úspešná. Aj Maťo sa púšťa do konzervy, potom sa ťažko zdvíhame a niečo pred štvrtou prechádzame dlhou pastvinou. Chytám ešte niekoľko ďalších exemplárov a som vyslovene spokojný.

Na konci poľany od nás bača pýta cigarety, a hoci nemáme, ukazuje nám cestu na Luhy. Podľa popisu by sme mali kráčať vľavo strmo klesajúcou starou lesnou cestou. Ideme chvíľu po niečom, čo by mohlo byť starou lesnou cestou, tá sa však asi po 200 metroch rozpadáva na sústavu lesných chodníkov a prtí. Tie neklesajú, skôr kopírujú svah. Ešte sme dobre naladení, tak schádzame popri potoku, ktorý tečie zrejme v smere nejakej lesnej cesty. I tá sa však čoskoro stráca. Lesný porast okolo je hustý, ťažko sa ním predierame. Nachádzam akúsi svetlinu, zabočím tam, ale je to ešte horšie – starý polom, s množstvom vyvrátených obrovských stromov, cez ktoré sa predierame len s najväčšou námahou. Vrátiť sa už nechceme a ani nemôžeme. Viem, že keď pôjdeme stále dole, nezablúdime, len je otázne, kde sa vynoríme, a aký terén nás čaká. Najjednoduchšie sa mi vidí pustiť sa pozdĺž nejakého potoka. Aj sa nám to darí, ale keď potok zmohutnie a dostáva sa do úzkeho koryta, už nie je kam uhnúť. Navyše sa dostávame na hranu skalného prahu, odkiaľ potok prudko klesá dole, a práve toho som sa obával. Skúšame skalný prah obísť, ideme hustou smrekovou mladinou, nohy a ruky máme poškriabané, akoby sme sa mlátili s hordou mačiek. Udržiavaná cestička, na ktorú natrafíme nás nesmierne poteší, ale po pár sto metroch ju sklamaní opúšťame, ide asi o poľovnícky chodník, ktorý sa vinie po vrstevnici. Znovu vchádzame do koryta potoka. Maťo odrazu zahučí do vody a je rozhodnuté. Ak sa chceme dostať čo najrýchlejšie dole, musíme ísť priamo potokom. Sprvoti chladivá voda, ktorou sa brodíme je príjemná, kamene sú ale šmykľavé, akoby boli pokryté ľadom, riečište je zavalené napadanými stromami, konármi, podliezame, preliezame, preskakujeme, padáme, postup sa spomaľuje, okolo nás sa rozprestiera pravá divočina karpatského pralesa. Podchvíľou vykrikujem, pískam a spievam, jednak sa mi uľaví a možno odplaším medvede. Je to na zúfanie, sme na ceste vyše hodiny a stále sa nevieme niekam dopracovať. Uvedomujem si, že si musíme dávať sakramentský pozor na každý krok, pretože ak by sa nám tu prihodilo niečo nepríjemné – nejaké zranenie, tak by to bolo veľmi zlé, najmä po tom, čo Maťo spadol a noha sa mu zakliesnila medzi klady. Po hodnej chvíli, keď už máme toho ozaj dosť, sa popri neustále mohutnejúcom potoku vynára niečo ako chodník a spád potoka sa zmierňuje. Je to ale iba klam. Zľava potok priberá ďalší vodný tok a my sa plaholčíme riečišťom ďalej. Takto nejako asi objavovali prví traperi a osadníci rozľahlé plochy napríklad kanadskej divočiny. Lenže oni mali kopec času a nepotrebovali byť večer v Rachove.

Konečne, asi po dvoch hodinách spozorujem medzi stromami skládku dreva a vychádzam na lesnú cestu. Sláva, sme v doline. Vylievam vodu z topánok, žmýkam ponožky, prezerám dokatované chodidlá, vylúhované studenou vodou. Hoci sme šli toľký čas potokom, až teraz sa ozýva smäd, tak dopĺňame tekutiny. Je šesť a podľa mapy odhadujem, že nás čaká asi 12 km do Luhov. A odtiaľ do Rachova 20. Maťo je presvedčný, že chytíme taxík. Ja som pesimistickejší. Obidvaja sa pohybujeme ako mechanické hračky, oddychujeme každú pol hodinku. Príroda okolo je krásna, kosené lúky, nádherne zakvitnuté, lesné škôlky, burácajúci tok Bielej Tisy. Konečne okolo ôsmej sme v Luhoch. Po autobuse alebo taxíku ani chýru, ani slychu. Nič nám neostáva, len šliapať po asfaltke s nádejou, že niekto zastaví. Máme hovadské šťastie. Hneď prvé auto, ktoré nás míňa zastavuje. Chlapík ide do Roztokov, berie nás a ani nechce odmenu. Vykladám mu, že sa potrebujeme dostať do Rachova na turbázu. Konečne sa chytá a vraví, že nás tam odvezie. Sľubujem mu, že ešte nejaké hrivny máme, tak mu zaplatíme. O deviatej nás vykladá pred tubázou Tisa v Rachove, je spokojný so 40 hrivnami, ktoré mu núkam a už sa trmácame po schodoch. Lenže moje tušenie, že keď nám všetko tak dobre vychádza, musí to raz skončiť, nadobúda po kontakte s recepčnou nebývalo realistické kontúry. Miesto síce je, ale my nemáme hrivny, a oni meniť slovenské koruny alebo eurá nechcú. Nastáva horúčkovité hľadanie východiská, rady, telefonáty, až nakoniec nás posielajú na trhovisko za „vaľutčikmi“. Nič iné nám neostáva. Cestou na trh ideme okolo banky s bankomatom a tu si Maťo spomenie, že má kartu z ČSOB-čky. Tak reku skúsme. Prvá transakcia na 100 hrivien dopadla dobre, tak ju zopakujeme. Paráda, mažeme do turbázy. Dostávame izbu za 100 hrivien pre oboch. Sme milo prekvapení úrovňou – tri postele, televízor, čisto, WC a sprcha, chladnička. Maťa vysielam na pivo a ja varím obľúbené cestoviny – „kuře na papřice“. Štyri pivá, večera, teplá sprcha a správa, že Španieli sú majstri Európy je parádnym vyvrcholením putovania Čiernou horou. Pár minút ešte kecáme, ale keďže vstávame ráno o štvrť na päť, rýchlo zaspávame.

Utorok 01.07.

Ráno sa vstáva ťažko. Únava z včerajška je citeľná, Maťo chodí ako na drevených chodúľoch. Dôkladne balíme, stíham ešte uvariť jedno capučínko pre seba a Maťovi čaj, aby sme mali niečo teplé v žalúdku, lúčime sa s recepčnou a o piatej už stojíme na stanici. Čakajú tam tri autobusy – jeden do Kijeva a dva do Užhorodu – zase nám šťastie praje. Jeden ide až o šiestej, druhý o päť minút. Je to menší autobus, sedadlá sú znovu potiahnuté plyšom. Rozvaľujeme sa a driememe, asi po pl hodine odrazu autobus brzdí, dnu vbieha ozbrojený policajt (vojak?) a hneď k nám, že ukážte pasy. Som trochu nesvoj, neviem o čo mu ide, študuje hlavne Maťov pas (má tam víza do USA), ale potom nám ich vracia, zbežne obzrie zvyšných pasažierov a odchádza. Zbytok cesty ubieha pomerne rýchlo, akurát sa stále otepľuje a keď sa pokúsime otvoriť okno, vždy ho ktosi zavrie. V Užhorode sme o niečo vyše päť hodín. Maťovi sa nič nechce, vychádzame pred autobusovú stanicu a usádzam ho pod slnečník jednej malej reštaurácie. Dostáva aj pivo a ja idem meniť ďalšie peniaze, lebo máme Irene kúpiť cigarety. Darí sa mi to na vlakovej stanici, kde funguje Expres banka. Potom si dávam pivo aj ja, v chládku sledujeme beh pouličného života. Ešte odskočím kúpiť nejaké cukríky pre Jurka a spomeniem si, že budeme potrebovať podľa cestovného poriadku dva doláre na batožinu. Obchádzam tri banky, a keď pýtam dva doláre, pozerajú na mňa ako keby som spadol z Mesiaca, vrak dva doláre nemajú. Expres banka je znovu istota. Niečo pojeme, ďalšie pivo, nemôžeme sa dočkať autobusu. O štvrť na tri konečne nastupujeme, vodič nechce doláre, stačia mu koruny. Ukrajinskou hranicou prechádzame napodiv ako nôž maslom, ale naši nás vyháňajú von, vybrať všetku batožinu a poďho na prehliadku. Prvých prezerajú ešte dôkladne, neskôr sa bedlivé oko strážcov našej hospodárskej prosperity priviera, my už ani nemusíme otvárať batohy. Je trištvrte na šesť, keď vystupujeme z autobusu na stanici. Je dobojované. Všetky ciele splnené, sme (relatívne) zdraví a šťastní. Maťo chváli, že to bola krásna expedícia. Len tak medzi nami, cestou sme sa dohodli, že v auguste pôjdeme na Gerlach a berieme aj Jurka!

Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly
Blitzkrieg alebo Diretissima Goverly


Pridaj komentár