0
Vitalik (38) chcel s rodinou utiecť z Ukrajiny. Hocikam. Volal päťdesiat čísiel denne. Jedni nechceli cudzincov, druhí nechceli viac než štyroch, ďalší neodpovedali na správy, nedvíhali ukrajinské číslo, alebo jednoducho nechceli…
V sobotu ráno som mu zavolal, že mám na chalupe jednu 20 metrovú prázdnu, z časti vydláždenú miestnosť. Záchod je suchý a studená voda tečie do vedra. A že mám wifi a staršiu pec, ktorá prekáža v chodbe a niekedy robí pľuzgiere, inokedy škvarí kožu.
Zajtra?
Povedal, že príde zajtra so ženou a troma deťmi. Zajtra? 900 kilometrov? Do malej chyže kdesi v mači, bez postelí?
Myslel to vážne a zajtra boli u mňa. Šesť ľudí v malom sedane, v kufri mali LPG plynovú bombu, profesionálne stavebné náradie, ktoré už čosi zažilo, a plyšového medveďa. „Museli sme zobrať aj babičku“, previnilo poznamenal Vitalik na privítanie.
Deň prvý
Beriem si neobmedzené pracovné voľno a letím do centra pomoci utečencom pre hromadu matracov. Aby sa po dlhej ceste vyspali. A pre hrnce, aby mali. A pre plienky číslo 5, pre dvojročnú Karolínku. Ubytoval som ich v miestnosti s plynovým kúrením a dreveným jeleňom.
Drevený jelínek
Deň druhý
Zháňame oblečenie. A doniesol som im jedlo a mäso. Odteraz mám od nich každý deň teplé raňajky, obedy a večere. Babička Maria varí ako moja babička. A mne to náramne chutí, takže trochu pátram a s úžasom zisťujem, že som z 1/4 Ukrajinec aj ja. Lebo moja babička sa narodila a roky žila len pár kilometrov od nich. Vitalik navrhol pár úprav v ich novom záchrannom bývaní. Neprotestujem.
Deň tretí
Tretí deň sa ideme zaregistrovať na úrade pre utečencov v okresnom meste. Niekoľko minút za nami prišli dva autobusy s utečencami a hala sa zaplnila stovkou zúfalých ľudí a detí. Strávili sme tam len o trochu viac, než dve hodiny. Colníci povedali, že sme mali šťastie, pretože tá skupina za nami tu bude do rána. Na večeru bola ryžová kaša s chlebom.
Deň štvrtý
Nasledujúci deň som im priniesol cigarety a SIM karty do telefónu. Ja viem, mal som to urobiť hneď. Začínajú sa tu cítiť lepšie, malý osemročný Vitalik povedal „Ďaďa Tomaš, meni potribno topor“. Meni potribno znamená, že potrebuje, ale čo je to, kurník, topor? Aha, Vitalik chce sekeru, aby mohol všetko rozsekať. Keď skutočne rozsekal všetko, aj pár užitočných vecí, spravil som mu nerozsekateľnú raketu zo starého bojleru. Malý Vitalik ju prekreslil na protitankový Javelin. Na večeru bolo kurča s cestovinami a s chlebom.
Javelin
Deň piaty
Piateho dňa zháňame topánky 34-35 a topánočky 26-27. Potom sme navštívili úrad práce a okrem úsmevov a mnohých pracovných ponúk obdržali „naši“ Ukrajinci dávku v hmotnej núdzi. Na večeru sme mali hrachovú kašu s údeným mäsom. A s chlebom. Delikatesa podľa vzoru mojej babičky. Potom starý Vitalik povedal, že „meni potribno Bulharku*“.
Deň šiesty
Dnes dopoludnia vyčerpali všetky dáta a wifi prestala fungovať. Keďže wifi už nefunguje niekoľko hodín, je to rodinná katastrofa, tak okamžite dokupujem extra dáta. Toňka potom môže aj naďalej chatovať s kamarátmi a neobťažuje rodičov pubertálnymi reakciami typu prečo spia na zemi, kedy sa už skončí vojna, za ktorú samozrejme môžu jej rodičia, a kedy sa presťahujú do veľkého mesta za kamarátkami. Toňka a malý Vitalik majú on-line ukrajinskú školu. Ale najviac dát im žerú youtube videá, Instagramy a Telegramy. Starší Vitalik zase pre zmenu zatúžil a zaželal si „meni potribno Amerikanku*“. Večeriame Boršč s veľkým B a s chlebom.
Deň siedmy
Dvojročná Karolínka ma volá „ďaďa“ a kradne mi všetko. Osemročný Vitalik ma volá „Ďaďa Tomaš“ a kradne mi elektroniku a topor. Štrnásťroná Toňka ma fakuje, rovnako ako celý svet. Ale dnes som ich zobral na výlet a keď nasadali do auta, zo srandy som povedal Toňke, či by nechcela šoférovať. Oči sa jej rozžiarili a zamierila rovno k volantu. Jej nadšenie, ktoré sa tu jednoducho nedá popísať, som potom zúfalo a trápne miernil, že ešte nemá vodičák. Na moje prekvapenie jej to vôbec nevadilo. Sadla si dopredu a unesene mi štebotala, že chce byť „ajtišnik***“ a konečne mi povedala: „Ďaďa Tomaš“.
Deň ôsmy
Pozval som ich do miestnej reštaurácie. Malý Vitalik si dal zemiakovú kašu s chlebom. Ráno sa snažil toporom rozbiť hriankovač a spomenul veľkému Vitalikovi, že by si chcel urobiť toast. Tak som mu po obede kúpil vo vietnamskej večierke najlepší americký toastový chlieb v celom okrese. Toporom ho naklepal, ohriankoval a keď ho kusal svojimi novými hryzákmi, bol to najšťastnejší malý Ukrajinec v Európe. Oni totiž ku všetkému jedia chlieb****.
Deň deviaty
Ozval sa mi priateľ Franta, že ich zamestná v stavebníctve. Nástup v pondelok ráno, navyše dostanú rovnakú mzdu, ako jeho ostatní zamestnanci, aby v tom bol poriadok. Vitalik si náramne polepší. Zajtra sa sťahujeme do veľkého českého mesta.
Deň posledný
Desiateho dňa odišli. Zostal mi po nich len smútok v srdci a kompletne zrekonštruovaná kúpeľňa.
P.S.:
* Amerikanka je prevlečná matica.
** Bulharka je uhlová brúska.
*** Ajtišnik je Ítéčkár (IT)
**** „Ku všetkému jedia chlieb, skutočne?“ spýtala sa neveriacky moja dcéra. Aj ku…. torte? Aj ku káve?? Aj ku zmrzline???
Autor: Tomáš Černaj
Tento príspevok bol vytvorený 10.4.2022. Pozrite si ďalšie príspevky autora Tomáš Černaj.