Európsky svetadiel je kolískou integračných zoskupení. Po skončení II. svetovej vojny v roku 1945 vznikli vo východnej časti strednej Európy socialistické štáty. Štáty západnej Európy mohli budovať vojnou zničené hospodárstvo s pomocou USA prostredníctvom Marshallovho plánu. Pod nátlakom Sovietskeho zväzu socialistické štáty odmietli Marshallov plán.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) vznikla v roku 1949 z iniciatívy Sovietskeho zväzu a Rumunska, (dohodli sa ZSSR, Rumunsko, Bulharsko, Poľsko, Československo Maďarsko, neskôr aj Albánsko, východné Nemecko, Mongolsko, Kuba, Vietnam) Koncom 50-tych rokov 20. storočia sa plánovaným(centrálnym) hospodárstvom všetkých členských štátov dospelo k závislosti dovozu surovín zo Sovietskeho zväzu, vznikali spracovateľské závody náročné na surovinu a energiu (najmä čierna metalurgia, ťažké strojárstvo a zbrojársky priemysel), bývalé agrárne ekonomiky štátov aj oblastí sa plánovane industrializovali. Preteky v zbrojení medzi Západom a Východom spôsobili hospodársku aj politickú krízu v Sovietskom zväze. Prechodné opatrenia v podobe glasnosti a perestrojky ju ešte prehĺbili. Zánik RVHP nastal po zmene politických pomerov v Európe. Členské štáty sa jednoznačne dohodli skončiť vzájomnú spoluprácu na komunistických ideologických pozíciách. RVHP skončila svoju činnosť v roku 1990.

Najstarším integračným zoskupením je súčasná Európska únia (EÚ), smeruje k najvyššej forme integrácie, k politickej únii alebo k federalizovanej Európe. Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, sú známe pod názvom Montánna únia. Zmluva bola ratifikovaná v roku 1952 a združovala záujmy ťažobného a hutníckeho priemyslu Montánna únia tvorila jadro, ktoré sa v roku 1957 stalo základom Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), čoho primárnou úlohou bolo vytvoriť podmienky pre spoločný trh. Ustanovujúcim dokumentom EHS sú Rímske zmluvy, na základe ktorých bolo založené aj Európske spoločenstvo pre atómovú energiu Euroatom.

Jean Monnet, pripravil plán na vytvorenie organizácie, ktorá by spravovala francúzske a nemecké zdroje uhlia a ocele. Francúzska vláda na svojom rokovaní tento dokument prijala. Nespokojnosť s jej fungovaním vyjadril J. Monnet rezignáciou na všetky funkcie, ktorá zastával. Iniciatívou Veľkej Británie vzniklo v roku 1960 Európske združenie voľného obchodu Zakladajúcu chartu (Stockholmskú zmluvu) podpísalo sedem štátov (Veľká Británia, Dánsko, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko, Švédsko a Švajčiarsko), pridruženým členom sa stalo Fínsko. Neskôr sa členmi stali Island, Lichtenštajnsko a Írsko. Na rozdiel od EHS netvorilo EZVO tak kompaktnú integráciu. Malo nižší priemyselný potenciál, hospodárska úroveň členských štátov bola veľmi rozdielna.

EZVO veľmi ťažko presadzovalo spoločné opatrenia a už od svojho založenia prechádzalo krízami Spoločne s krajinami EÚ spolupracujú v tzv. Európskom hospodárskom priestore (EHP), v rámci ktorého využívajú výhody spoločného trhu (voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovných síl). V druhej polovici 60-tych rokov 20. storočia sa uskutočnila reorganizácia hlavných inštitúcií troch integračných zoskupení (Montánna únia, EHS, Euroatom), z ktorých vznikla jedna exekutíva pod názvom Európske spoločenstvo (ES). Základným predpokladom pre vstup do ES bolo (a stále je) trhové hospodárstvo, pluralitné riadenie štátu s demokratickou vládou, dodržiavanie ľudských práv a slobôd, hospodárska a poliická stabilita. V júli 1968 vstúpila do platnosti dohoda o colnej únii. V roku 1973 sa členmi ES stali Veľká Británia, Írsko a Dánsko.

V roku 1979 vznikol Európsky menový systém (EMS), ktorého základom sa stali európska menová jednotka ECU, jednotný mechanizmus zmenných kurzov a bankových intervencií a nakoniec mechanizmus poskytovania úverov a transferencií. V oblasti politickej únie sa zaviedla spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, občianstvo Únie, spoločná politika v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí, zvýraznila sa úloha Európskeho parlamentu.


Pridaj komentár