Náklady sa vo všeobecnosti vymedzujú ako vynaloženie ekonomických zdrojov podniku na určitý výkon, výsledok aktivity, od ktorého sa očakáva ekonomický efekt. Inými slovami, ide o v peniazoch vyjadrenú účelnú spotrebu výrobných faktorov súvisiacich s výrobnou činnosťou v podniku.

Charakteristika nákladov závisí od užívateľov informácií o nich. Z tohto hľadiska je potrebné rozlišovať:
a) náklady zobrazené vo finančnom účtovníctve – vlastníci, akcionári, zamestnanci chápu náklady ako odčerpanie (zníženie) vlastného imania, čo zobrazuje finančné účtovníctvo. Spoločným rysom nákladov zobrazených vo finančnom účtovníctve je úbytok majetku a nie účel.
b) náklady z hľadiska daňového – štát zasahuje a nepriamo reguluje spomínané úbytky majetku (náklady) a delí ich do dvoch skupín, a to na náklady, ktorých vynaloženie nebolo nutné (napr. dary, občerstvenie, pokuty a pod.) a na náklady, ktoré sú nevyhnutné na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov.
c) náklady zobrazené vo vnútropodnikovom účtovníctve – obsahom vnútropodnikového (označuje sa aj ako nákladové) účtovníctva sú náklady ako účelné a účelové vynaloženie zdrojov ekonomického rastu podniku. Účelnosť je daná tým, že za základ je považované primerané vynaloženie zdrojov a to je do určitej miery kvantifikované mierou hospodárnosti. Účelovosť vyjadruje skutočnosť, že zmyslom vynaloženia ekonomického zdroja je jeho zhodnotenie.

Náklady sú spoločným menovateľom pre každú činnosť aj nečinnosť v podniku. Je potrebné rozlišovať medzi nákladmi a výdavkami, keďže tieto pojmy nie sú totožné. Výdavky znamenajú zmenšenie objemu finančných prostriedkov podniku a vznikajú v okamihu úhrady. Náklady predstavujú použitie (spotrebu) výrobných faktorov na určité výkony a vznikajú v okamihu spotreby. Medzi nákladmi a výdavkami vznikajú rozdiely časové (keď výdavky nie sú účelovo spojené s predmetom činnosti podniku – napr. záloha za spotrebu plynu) a rozdiely vecné (keď výdavky nemajú účelový vzťah k výkonom – napr. pokuty a penále).

Klasifikácia nákladov
Náklady podniku môžeme členiť podľa viacerých kritérií. V literatúre sa stretávame s týmito druhmi klasifikácie nákladov:
? druhové členenie nákladov
? členenie nákladov podľa miesta vzniku
? členenie nákladov podľa zodpovednosti
? účelové členenie nákladov
? členenie nákladov podľa položiek kalkulačného vzorca
? členenie nákladov v závislosti od objemu výroby

Druhové členenie nákladov člení náklady podľa ekonomicky rovnorodých nákladových druhov. Vychádza zo spotrebovaných výrobných faktorov, ktoré majú podobné (príbuzné) znaky a sú vyjadrené v peňažných jednotkách. Nákladové druhy (výrobné faktory) vstupujú do podnikového reprodukčného procesu z okolia podniku, sú to teda externé náklady. Druhové členenie nákladov je využívané najmä vo finančnom účtovníctve. Účtová osnova pre podnikateľov rozdeľuje náklady (Účtová trieda 5 – Náklady) na:

- Prevádzkové N (spotrebované nákupy, služby, osobné N …)
– Finančné N (platené úroky, nákupná cena CP, kurzové straty ..)
– Mimoriadne N (manká, škody, ostatné mimoriadne N ..)

Členenie nákladov podľa miesta vzniku
Každý podnik ako celok vyvíja a zabezpečuje svoju aktivitu v rôznych činnostiach, ktoré môžeme vzhľadom na vzťah k účelu podnikania rozdeliť na:
a) hlavnú činnosť
b) vedľajšiu činnosť
c) pomocnú činnosť
d) správnu činnosť

Tieto činnosti sú v rámci podniku usporiadané do jednotlivých vnútropodnikových útvarov, ak celopodnikové náklady rozdelíme na jednotlivé útvary vnútropodnikovej štruktúry, dostaneme členenie nákladov podľa miesta vzniku. Tak vznikajú náklady jednotlivých útvarov. Rozdelenie nákladov medzi miestne oddelené útvary nie je väčšinou problém. Niektoré náklady je však výhodnejšie sledovať vcelku, ako tzv. spoločné náklady. Príkladom takýchto nákladov, ktoré majú spoločný charakter, môžu byť odpisy budovy, v ktorej je umiestnených viac útvarov, náklady na upratovanie, spotreba energie atď. Jednotlivé vnútropodnikové útvary sú navzájom prepojené prostredníctvom vnútropodnikových výkonov, kedy odoberajúcemu útvaru vznikajú interné náklady, odovzdávajúcemu útvaru vznikajú vnútropodnikové výnosy.

Členenie nákladov podľa zodpovednostiČlenenie nákladov podľa zodpovednosti je v mnohých prípadoch zhodné s členením nákladov podľa miesta vzniku. Jedna zodpovedná osoba však môže riadiť aj viac útvarov (stredísk), alebo naopak, v jednom vnútropodnikovom útvare môže byť niekoľko zodpovedných osôb. Vedenie podniku by malo zvážiť, ktoré členenie nákladov bude uprednostnené, možná je však aj kombinácia obidvoch spôsobov v rámci jedného podniku.

Účelové členenie nákladov sa využíva pri zisťovaní, na čo boli náklady vynaložené a či boli vynaložené v primeranej výške. Účel, na ktorý boli náklady vynaložené, sa analyzuje s rôznou podrobnosťou, na rôznych úrovniach. Na prvej (najmenej podrobnej) úrovni sa náklady rozčlenia na dva široké okruhy – na výrobné a nevýrobné činnosti. Tie sa členia ďalej podľa jednotlivých druhov výrobných a nevýrobných činností, technologických stupňov až jednotlivých operácii. Vo vzťahu k týmto činnostiam sa delia na dve základné skupiny:
a) technologické náklady, t.j. náklady súvisiace s technológiou výroby (výrobnou operáciou),
b) náklady na vytvorenie, zabezpečenie a udržanie podmienok priebehu podnikových činností (náklady na obsluhu a riadenie)

Členenie nákladov podľa položiek kalkulačného vzorca
Podstata tejto klasifikácie spočíva v tom, že všetky náklady sa rozdeľujú podľa ich vzťahu k výrobnému procesu (činnosti podniku). Toto členenie delí náklady na dve základné skupiny:
a) priame náklady – súvisia s konkrétnym výkonom a možno ich priamo stanoviť na výrobok (výkon)
b) nepriame (režijné) náklady – zabezpečujú priebeh výrobného procesu a nie je možné určiť ich priamo na výrobok, ich výška pripadajúca na jednotlivé výrobky (služby) sa určuje rôznymi prepočtami.

Cieľom kalkulačného členenia nákladov je vyjadriť jednotlivé položky nákladov na jednotku kalkulovaného výkonu. Na to existujú rôzne kalkulačné metódy. Kalkulačné metódy sa snažia priradiť zistené náklady (spotrebované zdroje) ku konkrétnym výkonom, pričom k najväčším problémom dochádza pri rozvrhovaní režijných nákladov (réžie). Kalkulačné metódy sa k tomuto problému stavajú rôzne, s rôznym stupňom abstrakcie skutočnosti. Okrem stanovenia ceny výrobku sa kalkulácie používajú napríklad na kontrolu hospodárnosti, rozhodovanie o sortimentových zmenách atď.

Členenie nákladov v závislosti od objemu výroby
Často používaným kritériom pre členenie nákladov je to, ako reagujú náklady na zmenu objemu výkonov podniku. Podľa tohto kritéria rozoznávame dve skupiny nákladov – náklady variabilné a fixné.
Variabilné (premenlivé) náklady vznikajú opakovane pri uskutočňovaní každej jednotky výkonu, preto sa rozsah variabilných nákladov mení v závislosti od zmeny objemu výkonov. Variabilné náklady vznikajú deliteľnosťou výrobných faktorov. Charakter variabilných nákladov môže byť proporcionálny (náklady rastú rovnako rýchlo ako objem výroby), podproporcionálny (náklady rastú pomalšie ako objem výroby) a nadproporcionálny (náklady rastú rýchlejšie ako objem výroby). Bežne sa počíta s proporcionalitou nákladov – hovorí sa o tzv. účtovných variabilných nákladoch.
Fixné (stále) náklady vznikajú ako dôsledok jednorazového vkladu nedeliteľných výrobných faktorov umožňujúcich v rámci určitého rozpätia (intervalu) využitia kapacity meniť objem výkonov. Pri zmene objemu výkonov nedochádza k zmene týchto nákladov, prípadne k ich zmene dochádza skokom v prípade keď požadovaný objem výkonov prevyšuje možnú kapacitu. Fixné náklady ako ekonomická kategória vznikajú nielen vo výrobe, ale všade tam, kde pri nezmenenom vstupe sa dosahuje rôzny rozsah výstupu.

Ďalšie kategórie nákladov
Z hľadiska rozhodovacieho procesu vo firme rozoznávame ešte niekoľko ďalších druhov nákladov. Sú to tieto:
Relevantné náklady (ovplyvniteľné) sú také náklady, ktoré sú bezprostredne nutné pre uskutočnenie konkrétnej činnosti. Keď sa príslušná činnosť neuskutoční, nebudú sa musieť vynaložiť, sú to teda budúce anulovateľné náklady.
Irelevantné náklady sú z hľadiska rozhodovania neovplyvniteľné, ich výška zostáva rovnaká pri akomkoľvek rozhodnutí. Môžu to byť náklady nevyhnutné (dane, poistenie, poplatky a pod.) alebo náklady minulé (utopené).
Hraničné (prírastkové) náklady predstavujú prírastok nákladov vyvolaný prírastkom objemu produkcie o 1 jednotku produkcie. Vznikajú ďalším vynaložením nákladov a bezprostredne nadväzujú na ich dosiahnutú úroveň.
Umŕtvené (utopené) náklady sú také, ktoré boli vynaložené v minulosti a ktoré súčasné rozhodnutie nemôže ovplyvniť. Môžu to byť napríklad náklady na výskum vývoj, odpisy dlhodobého hmotného majetku a pod.

Príležitostné (oportunitné) náklady sú charakterizované ako „ušlé výnosy“ o ktoré podnik prichádza tým, že určitú alternatívu nemôže z kapacitných dôvodov uskutočniť. Používajú sa vtedy, ak obmedzené ekonomické zdroje podniku neumožňujú realizovať všetky alternatívy, ale len niektorú z nich.
Efektívne a neefektívne náklady – z hľadiska dosiahnutia výsledného efektu sú niektoré náklady vynaložené zbytočne (neefektívne). Môže to byť zapríčinené napríklad technickými alebo ľudskými nedostatkami, ktoré viedli napr. k výrobe nepodarkov.

Pridaj komentár