KLASICKÝ PRÍSTUP – klasická teória kapitálovej štruktúry

KLASICKÝ PRÍSTUP – klasická teória kapitálovej štruktúry
Podľa tohto najjednoduchšieho prístupu sa zmena finančnej štruktúry prejavuje v trhovej hodnote podniku. Vychádza sa z toho, že finančný leverage znižuje priemerné náklady na podnikový kapitál (t.j. vážený aritmetický priemer nákladov vlastného a cudzieho kapitálu), a tým zvyšuje trhovú hodnotu podniku. Pri dôkaze tohto tvrdenia sa predpokladajú tieto zjednodušenia:
- neberie sa do úvahy zdaňovanie zisku
- neráta sa s tzv. transakčnými nákladmi spojenými s emisiou akcií alebo so získaním cudzieho kapitálu (napr. emisiou obligácií)
- celý zisk sa rozdeľuje na dividendy
- čistý výnos (t.j. zisk a úroky) sa v jednotlivých obdobiach nemení, a nemení sa ani so zmenou finančnej štruktúry
- rozdelenie pravdepodobnosti očakávaných čistých výnosov je pre všetkých investorov rovnaké
- akcionári požadujú konštantné percento výnosu zo svojho kapitálu takisto, ako veritelia požadujú rovnakú úrokovú mieru bez ohľadu na finančnú štruktúru podniku

Za týchto predpokladov je zrejmé, že zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu vedie k znižovaniu priemerných nákladov získavania a viazania kapitálu podniku. Súčasne platí: čím vyšší je podiel cudzieho kapitálu, tým relatívne väčšia časť čistého výnosu pripadá vlastníkom kapitálu, a tým je vyššia trhová hodnota podniku.

Prichádzame tak k pomerne absurdnému záveru: čím je podnik zadĺženejší, tým nižšie sú priemerné náklady kapitálu pre P, tým vyššia je trhová cena P a tým vyšší zisk pripadá na 1 akciu. Nemožno tu teda odvodiť nejakú optimálnu finančnú štruktúru. (Je to, samozrejme, dané predpokladmi, ktoré sme formulovali, ktoré nezodpovedajú skutočným pomerom v hospodárstve, a postupne ich budeme pri ďalších prístupoch zmierňovať a tak sa viac približovať skutočnosti.)