Teória Keynesa – revolúcia v makroekonómii

Hospodárska kríza v rokoch 1929-33 znamenala významný prelom v ekonom. vede, kt. je úzko spojený s učením J. M. Keynesa-Cambridská škola. Najvýz. dielami sú “Koniec laissez fair”, “Pojednanie o peniazoch”. Pokúsil sa sformulovať novú “všeobecnú” teóriu, kt. s vhodnou hosp. politikou zabezpečila ďalšie fungovanie kapit. trh. ekonomiky. Podľa K. je kapitalizmus “peňažnou” ekonomikou, v kt. peniaze ako uchovateľ hodnôt ovplyvňujú reálne ekonomické procesy. Centrom jeho záujmu sa stáva trh a jeho fungovanie pre zachovanie dynamiky systému.

Makro-ekonomické úvahy známe ako “keynesovská revolúcia ” predstavovali príchod k reálnemu trhu. K. nadväzoval na svojich ngl. predchodcov, najme Marshalla a znovu sa prihlásil k “racionálnemu” jadru merkantilizmu, kt. vyzdvihol ako prínos k štátnickému umeniu zaoberajúcemu sa hosp. systémom ako celku. Kritizoval aj známu Sayovu tézu, že ponuka si vytvára dopyt. Základom jeho teórie je jeho učenie o efektívnom dopyte ako základe pre určenie velkosti národného dôchodku a zamestnanosti , kt. objem určujú nie robotníci, ale podnikatelia – ich dopyt po práci na trhu práce. Stav zamest. nemožno necheť len na podnikateľoch, ale musí ju prevziať aj štát, napr. zníženie miezd nie je účinným liekom proti nezamest.

Základná rovnica K. teórie je Y=C+S, Y-národný dôchodok, C-spotreba, S-úspory. Ak S=I -investíciám =>ek. je v rovnováhe. K. teória má krátkodobý a statický charakter. Hovoril o svete v kt. panuje “núdza uprostred nadbytku”. Poukázal na makroekonomické vzťahy medzi spotrebou, úsporami, investíciami a národným dôchodkom. Spotreba je funk. dôchodku, C=f(y), pomer medzi C/Y = priemerný sklon k spotrebe, kt. ukazuje akú časť dôchodkov spol. spotrebuje a akú usporí. K. vystihol to, že na str. veľkých firiem sa nachádzajú prebytky peňažného kapitálu kt. nemožno produkt. využiť v prospech rozvoja spoločnosti ako celku. Naznačil problém riešenia, ale problém prebytku kap. zostáva nevyriešený. Nevyriešil ho ani invest. multiplikátor. V skutočnosti však podnet k investovaniu závisí od tzv. hraničnej efektívnosti kapitálu. Zmyslom K. bolo dokázať, že investície sú hlavnou príčinou nerovnováhy a nestability kapit. Trhovej ek. , kde sa reálna úroková miera skutočne riadi čisto peňažnými momentmi. Reálna úroková miera má veľký význam v procese fungovania trhových síl a slúži na prekonanie stagflácie, inflácie a stagnácie. trh. ek. . K. makroekonomický model predpokladá, že základ. úlohou štátu je regulovať tzv. sklon k spotrebe, investíciám a preferencií likvidity a tak regulovať celkovú úroveň spotrebiteľského dopytu, kt. je funkciou dôchodkov a zároveň invest. dopytu, kt. nezávisí od len od rozdelenia dôchodkov na spotrebu a úspory, ale od výšky úrok. miery.

Neokeynesovstvo – predstavuje najmä americkú interpretáciu Keynesovho učenia. Integrálnou súčasťou neok. sa stala aj tzv. Philipsova krivka / vzťah medzi mzdou a nezamestnanosťou/

Postkeynesovstvo – hlavná úloha J. Robinsonová, hľadajú podmienky rovnovážneho stabilného rastu ekonomiky pri plnom využití disponibilných zdrojov, propagujú plnú zamestnanosť na základe prepojenia vhodnej rozpočtovej, peňažnej a úverovej politiky a protiinflačnou dôchodkovou politikou, či výdajmi vlády.

Keynesovská hospodárska politika – v súčastnej trh. ek. už nefungujú autom. mechanizmy, že ich absenciu musia vyplniť premyslené zásahy štátu do ekonomiky. Štát teda nemá suplovať trh. mechanizmus, ale zasahovať len tam, kde tento zlyháva a potrebuje určitú pomocnú ruku. Ako hlavné nástroje regulovania tu môžu vystupovať ŠR, resp. širšie ponímanie fungovania peňažno-úverového systému. Dane ako hlavný zdroj príjmu ŠR sú založené na tzv. progresívke, dľa výšky príjmu hosp. subjektu. Štát môže pomocou ŠR podnecovať či spomaľovať podnik. aktivitu – expanzívna HP. Opak reštriktívna politika.

Tradičnou zásadou zostavovania rozpočtu je jeho vyrovnanosť. Keynesovci argumentujú tým, že tzv. deficitné financovanie /ver. invest. / slúži vlastne aj ako faktor blahobytu budúcim generáciám. Rozpočtové regulovanie využíva tézu o vstavaných stabilizátoroch, kt. majú vyrovnávať konjunkt. výkyvy ako proticyklické regulátory – spočíva na funkčnej závislosti medzi vývinom nár. dôchodku a ŠR /progresivita dôch. dane/.

V súčasnosti sa zvyšuje váha tzv. nepriamych št. zásahov /dotácie, subvencie/ v záujme zefektívnenia regionálnej či odvetvovej štruktúry.

Súčasnú kapit. trh. ekonomiku sužuje prehlbujúca sa inflácia sprevádzaná stagnáciou ekonomiky, tzv. stagflácia a vysoká úroveň nezamestnanosti, prudký pokles výroby s nárastom inflácie.