Definícia makroekonómie

Ekonomická teória sa skladá z 2 častí – mikroekonómie a makroekonómie – ide o dvojrozmerný pohľad na ekonomické problémy a procesy. Tieto 2 ekonómie vzájomne súvisia, sú prepojené, ich oddelenie a relatívna samostatnosť predstavuje určitú mieru teoretickej aj praktickej abstrakcie nevyhnutnú na to, aby sme mohli posúdiť správanie a rozhodovanie sa jednotlivých trhových subjektov v rámci ekonómie a na druhej strane aby sme vedeli posúdiť, pochopiť fungovanie ekonomiky ako takej a ekonomiky ako celku – a presne týmto sa zaoberá makroekonómia.

Teoretické východiská súčasnej makroekonómie

Jednotlivé smery makroekonómie sa usilujú vysvetliť a vyriešiť nasledovné okruhy problémov (sú to ciele makroekonomickej stability a hospodárskej politiky):

  1. dynamika makroekonomickej rovnováhy – súvisia s tým problémy optimálneho ekonomického rastu; optimálne tempo rastu (nejde o maximálne tempo rastu) – t.j. také tempo rastu, ktoré má zabezpečovať dynamickú makroekonomickú rovnováhu
  2. otázky zamestnanosti resp. nezamestnanosti – makroekonómia sa usiluje vysvetliť, ako dosiahnuť stav plnej zamestnanosti – prirodzená miera nezamestnanosti
  3. problém inflácie – stabilita cenovej hladiny
  4. problém rovnováhy národnej ekonomiky vo vzťahu k zahraničiu – cieľ je dosiahnuť vyrovnanú platobnú bilanciu

Väčšina ekonomických škôl mala makroekonomickú povahu. Prvé názory na ekonomické javy sa vyvíjali v rámci filozofie a riešili problémy mikroekonomicky, ale vtedy sme nehovorili o ekonómii ako o vede. Keď sa ekonómia začína vyvíjať ako samostatná vedná disciplína, vidíme, že má makroekonomickú povahu.

makroekonomia-prehlad

Marginalistický prístup predstavuje prístup, pri ktorom sa uplatňujú poznatky hraničnej užitočnosti.

Klasická teória

  • A. Smith, predstaviteľ klasickej ekonómie, keď chcel vysvetliť správanie sa makroekonomického systému, musel sa oprieť o mikroekonomickú teóriu
  • J. B. Sayov zákon trhu – významnou mierou determinuje súčasť makroekonomickej teórie, ktorá sa opiera o automatické fungovanie trh. mechanizmu: „Výrobky sa koniec koncov kupujú iba za výrobky, a rozsah trhu je úmerný rozsahu výroby. Keď ochabuje predaj určitého predmetu, je to preto, lebo sa nevyrobilo dosť výrobkov, za ktoré by sa kupoval“ (str. 463 c.d.)

Marxistická teória

  • Marxistická teória vznikla ako reakcia na klasickú ekonómiu, v duchu svojich predstáv, ideálov
  • Marx odmietol Sayov zákon trhu, lebo predpokladal, že v kapitalizme sa vyskytujú krízy
  • Makroekonomický nadhodnotovo-teoretický prístup: základom tejto teórie je tzv. teória nadhodnoty: „Nadhodnota predstavuje nezaplatenú prácu robotníka, ktorú si privlastňuje kapitalista.“
  • Marx vychádzal z klasickej ekonómie a vychádzal zo Smitha a Ricarda, ktorých myšlienky pretvoril na svoj model

Klasická ekonómia

  • Klasická ekonómia vysvetlila rámcové fungovanie trhového systému ako takého, ale trhový systém predstavuje súhrn správania sa a rozhodnutí ekonomických subjektov, a to nebolo
    vysvetlené.

Neoklasická teória

  • alokácia na základe fungovania trhu a trhového mechanizmu
  • neoklasická teória vysvetlila fungovanie trhového mechanizmu
  • v období od 70. rokov 19. storočia až po 30. roky 20. storočia mala ekonómia len mikroekonomický charakter

Keynes

  • J. M. Keynes v diele Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí orientoval ekonomickú analýzu (obdobie 60. rokov 20. storočia) z jej mikroekonomickej na makroekonomickú povahu
  • mikroekonomickými otázkami sa prakticky nezaoberal
  • Keynes kritizoval Sayov zákon trhu – pripustil, že trhový mechanizmus má svoje poruchy, ale dodáva, že v čase, keď sa tieto poruchy prejavia, musia sa odstrániť pomocou štátnych zásahov
  • príčina porúch trhového systému spočíva v nedostatočnom efektívnom (kúpyschopnom) dopyte, tým vzniká potreba ovplyvňovania zo strany štátu
  • s menom Keynes sú spojené všetky makroekonomické veličiny, ktoré teraz poznáme, ako je:
    • celková zamestnanosť
    • spotreba
    • úspory
    • investície
    • HDP
    • HNP
  • Keynes položil základy súčasnej modernej makroekonómie v rámci kategoriálneho aparátu

Všeobecná teória rovnováhy

  • predstaviteľom bol L. Walras, ktorý chápal všeobecnú ekonomickú rovnováhu ako súčet mikroekonomických rovnováh na jednotlivých trhoch
  • nezaoberal sa makroekonomickými veličinami ako takými
  • zaviedol pojem čiastkový trh, t.j. trh 1 tovaru

Keynesovská teória

  • zohľadňuje aj poznatky neoklasickej aj Keynesovskej teórie (pozri smer šípok na schéme)
  • predstavitelia: Hicks, Tobin, Samuelson
  • Keynesovská teória preberá z klasickej (neoklasickej) ekonómie myšlienku fungovania trhu a trhového mechanizmu v tom zmysle, že ak funguje netreba využívať Keynesovské poznatky a naopak, ak trh nefunguje je potrebné použiť Keynesovskú teóriu zásahov štátu do ekonomiky

Postkeynesovská teória

  • predstavitelia postkeynesovskej teórie: Robinsonová, Sraffa, Davidson, Weintraub
  • vládla veľmi úspešne (nízka miera inflácie, malá nezamestnanosť)
  • v polovici 70. rokov sa do popredia dostávajú smery, ktoré forsírujú trh a trhový mechanizmus

Teória racionálnych očakávaní

  • predstavitelia teórie racionálnych očakávaní sú Lucas, Barro, Sargent
  • kladú si otázku: Koľko prístupov existuje v makroekonómii? A hneď si aj odpovedajú: Dva, a to:
    • konzervatívny – ktorý forsíruje trh a trhový mechanizmus
    • keynesovský – ktorý pripúšťa štátne zásahy

Základné modely agregátneho dopytu a agregátnej ponuky

Agregátny dopyt

Vymedzenie agregátneho dopytu:

  • čiastkový dopyt
  • individuálny dopyt
  • krivka agredátneho dopytu

Pod pojmom agregátny dopyt rozumieme súhrn tovarov a služieb, ktoré sú jednotlivé trhové subjekty ochotné a schopné kúpiť pri určitej cenovej hladine. Z uvedeného vyplýva, že agregátny dopyt (AD) – dopyt subjektov sa prejavuje v podobe výdavkov a tvorí ho:

  1. dopyt domácností, spotrebiteľov po spotrebných tovaroch a službách
  2. dopyt podnikateľov po investičných statkoch
  3. dopyt vlády po spotrebných a investičných statkoch
  4. dopyt cudzincov (iných štátov) vyjadrený ako čistý export

Agregátna ponuka

Vymedzenie agregátnej ponuky: Agregátna ponuka (AP) predstavuje objem produkcie, ktorú sú firmy ochotné vyrábať, t.j. ponúkať pri rôznej úrovni cien a danej výrobnej kapacite. Činitele ovplyvňujúce agregátnu ponuku sú:

  • agregátna ponuka závisí od výrobnej kapacity a od cenovej hladiny
  • výrobná kapacita je chápaná ako potencionálny produkt

Pod potencionálnym produktom rozumieme HDP vytvorený za podmienok plného využívania výrobných zdrojov, ktoré má ekonomika k dispozícií. Nejde o krátkodobý maximálny objem výroby, ale ide o dlhodobo udržateľný rozvoj výroby, ktorý by nemal vyvolávať infláciu a mal by sa vyvíjať za podmienok prirodzenej miery nezamestnanosti.

Teórie peňazí

V súčasnosti poznáme širokú paletu teórií peňazí, ktoré môžeme agregovať do 2 základných skupín:

  1. kvantitatívne teórie peňazí – v súčasnosti vystupuje v podobe Friedmanovského monetarizmu
  2. teórie, ktoré vychádzajú z keynesovskej teórie preferencie likvidity
  • Jadrom každej peňažnej teórie je teória dopytu po peniazoch (vplyv úrokovej miery na dopyt po peniazoch) a jej odporúčania pre oblasť hospodárskej politiky.
  • Kvantitatívna teória peňazí tvorí základ, z ktorého vychádzajú všetky ďalšie peňažné teórie. Tzv. stará (pôvodná) kvantitatívna teória peňazí vznikla už v 16. storočí. Jej predstaviteľom bol Joan Bodin (Fr.), 16. storočie – obdobie merkantilizmu, merkantilisti presadzovali hospodársku politiku na podporu exportu, obmedzovanie importu a prílev drahých kovov do krajiny.
  • Zvyšovalo sa množstvo peňazí v obehu a súčasne dochádzalo k rastu cien – a práve spojením týchto javov boli položené základy kvantitatívnej teórie peňazí, ktorá hovorí, že existuje kauzálna závislosť medzi množstvom peňazí v obehu a úrovňou cien. Ak sa zvýši množstvo peňazí v obehu, vyvolá to rast cien. Teória sa opierala o 2 postuláty:
    • postulát príčinnosti – hovoril, že existuje vzťah medzi množstvom peňazí a cenami
    • postulát proporcionality – striktnejšie vymedzenie – väzba priamo úmerná
  • Ďalší predstavitelia: Montesque (Fr.), John Lock, David Hume, David Ricarco (Angl.)
  • Hume považoval peniaze za exogénnu veličinu (vonkajšiu) – behom noci dochádza k zdvojnásobeniu peňazí a pozoroval, čo to robí s ľuďmi.
  • Friedmann – hypotetický príklad: „peniaze sú zavádzané do ekonomiky takým spôsobom, ako keby sa sypali z helikoptéry.“ – tzv. Babka s banánmi.
  • Kvantitatívna teória peňazí je teória, ktorá svoju platnosť zachovala a hlásia sa k nej aj dnešní ekonómovia. Začiatkom 20. storočia sa v Chicagskej škole dostáva do popredia I. Fisher – transakčná verzia.

Kvantitatívna rovnica a Fisher

Druhý smer – Cambridgská škola v Anglicku – predstaviteľ Alfred Marschall, Pigou, Robertson, Keynes vo svojich ranných prácach.

Fisher – známy ako prvý ekonóm, ktorý matematizoval kvantitatívnu teóriu peňazí. Je autorom vzorca rovnice výmeny = kvantitatívna rovnica (r. 1907): M * V = P * Y

Legenda:

  • M = množstvo peňazí v obehu
  • V = rýchlosť obehu peň. jednotky
  • P = úroveň cien
  • Y = reálny produkt

M * V = AD (agregátny dopyt, aggregate demand)

P * Y = AS (agregátna ponuka, aggregate supply)

Doplnil túto rovnicu o určité predpoklady:

  • M – exogénne daná (CB) a V – daná (konštantná) veličina, závisí od platobných zvyklostí obyvateľstva, ktoré môžeme v krátkom období považovať za stále a ktoré sú determinované bankovými inštitúciami
  • V = konštantná v krátkom čase, Y – konštantná veličina

Fisher predpokladal, že ekonomika funguje tým spôsobom, že sa využívajú všetky zdroje. P – jediná závislá veličina v rovnici, keď zvýšime M, vyvolá to rast cien.

Cambridgská verzia

Druhý smer začiatkom 20. storočia – Cambridgská verzia – teória peňažných hotovostí, alebo teória peňažných zostatkov. Zamerala sa na skúmanie motívov držby peňazí – je orientovaná prevažne mikroekonomicky. Cambridgskí ekonómovia dospeli k záveru, že dopyt po peniazoch je priamo úmerný veľkosti dôchodku. Dopyt peňazí ovplyvňuje výnos peňazí a alternatívnych aktív (úroková miera). Teória cambridgskej školy tvorí „mostík“ medzi kvantitatívnou teóriou peňazí a Keynesovskou teóriou.

Keynosovská teória preferencie likvidity

V roku 1923 – Traktát o menovej reforme a v roku 1930 – Rozprava o peniazoch – v týchto prácach Keynes vyznával idey Cambridgskej školy – dopyt po peniazoch považoval priamo úmerné veľkosti dôchodku a skúmal motívy držby peňazí. V jeho teóriách nachádzame nové prvky:

  • Keynes zapracoval do analýzy úrokové miery – na základe toho ukázal, že dopyt po peniazoch a rýchlosť nie sú konštantné, ale premenlivé. Keynes skúmal peniaze ako uchovávateľa hodnoty.
  • Prístup Keynesa bol prevažne makroekonomický
  • Keynes zaviedol do analýzy určité subjektívne prvky ako očakávania alebo problém voľby – či držím peniaze vo forme bohatstva, alebo cenné papiere.
  • Rozpracoval analytický aparát vplyvu peňazí na ekonomiku a dokázal ako prvý ekonóm, že peniaze v ekonomike hrajú aktívnu úlohu. Jeho predchodcovia vychádzali z tzv. neoklasickej
    dychotómie, kde sa predpokladalo, že v ekonomike existujú 2 sektory, a to reálny sektor a peňažný sektor, ktoré sú relatívne samostatné.
  • Keynes dokázal – keď sa zmení množstvo peňazí, tak to ovplyvňuje reálne makroekonomické veličiny (produkt, zamestnanosť…).
  • Kládol si otázku, prečo ekonomické subjekty držia peniaze. Odpoveď nachádzal v preferencii likvidity, tzn. že ekonomické subjekty držia peniaze preto, lebo sú najlikvidnejšie aktíva, lebo možno s nimi okamžite platiť, uhrádzať záväzky.
  • Dopyt po peniazoch je vlastne dopytom po likvidite.

Keynes rozlišoval 3 motívy, prečo ľudia držia peniaze:

  1. motív transakčný – ľudia držia peniaze preto, aby mohli uskutočniť bežné transakcie. Tento motív Keynes považoval za priamo úmerný dôchodku (čím vyšší príjem, tým si môžeme nechať viac príjmu na transakcie)
  2. motív opatrnostný – časť peňazí si ponechávame ako železnú rezervu (napr. strata zamestnania, choroba, na trhu sa objaví deficitný tovar, ktorý dlho zháňame). Keynes vychádzal z toho, že aj tento motív je priamo úmerný výške dôchodku.
  3. špekulačný motív dopytu po peniazoch – najdôležitejší motív. Keynes uvádza, že ľudia držia peniaze za účelom špekulácie, za účelom dosahovania zisku. Vývoj kurzu cenných papierov závisí od vývoja úrokovej miery, tzn. že keď rastú úrokové miery, klesá kurz cenných papierov a bude sa zvyšovať dopyt po nich a naopak.

Friedmanovská teória dopytu po peniazoch

Milton Friedman je predstaviteľ tzv. novej Chicagskej školy – druhá polovica 20. storočia. Na rozdiel od Keynesa uvažuje s 5 aktívami, v ktorých možno držať bohatstvo:

  1. peniaze – najdôležitejšia úloha = motor všetkého ekonomického diania v spoločnosti
  2. obligácie
  3. akcie
  4. fyzický kapitál (nie ľudský kapitál)
  5. ľudský kapitál

Milton Friedman tvrdí, že týchto 5 bodov sú navzájom subsitúty. Friedman uvažuje so 4 faktormi, ktoré ovplyvňujú dopyt po peniazoch:

  1. veľkosť bohatstva – najdôležitejší faktor
  2. rozdelenie bohatstva na fyzický a ľudský kapitál
  3. výnosy z peňazí a alternatívnych aktív
  4. ostatné faktory – napr. očakávania politického a ekonomického vývoja

Friedman navrhoval merať bohatstvo prostredníctvom indexu dôchodku, pričom narába s kategóriou permanentný dôchodok. Vypočítame ho ako (priemer všetkých uplynulých dôchodkov / súčasné dôchodky). Je to priemerná veličina a je stála.

Friedman dospel k záveru, že úrokové miery nemajú veľkú úlohu – možno od nich abstrahovať. Veľký význam má ale uvedený permanentný dôchodok. Keďže dopyt po peniazoch je stála veličina, potom úlohou hospodárskej politiky je zabezpečiť stálu ponuku peňazí, aby bola na peňažnom trhu rovnováha.

Miesto a úloha peňazí v ekonomike

  • Keynes rozpracoval novú teóriu úroku. Jeho predchodcovia vychádzali zo Sayovho zákona trhu (klasici, neoklasici), ktorá hovorí, že ponuka si automaticky vytvára dopyt a v ekonomike nie sú možné dlhodobé krízy.
  • Pružné ceny a mzdy (všeobecná ekonomická rovnováha – Walras)
  • Teória peňazí (kvantitatívna teória peňazí) a myšlienka neutrálnych peňazí – peniaze ako transakčný prostriedok.
  • Odmietol Sayovu teorému a predpoklad, že kapitalistický systém je harmonický (to bola reakcia na veľkú hospodársku krízu 1929-33), odmietol predpoklad pružných cien a miezd, lebo v podmienkach existencie monopolov, odborov, rastúcej úrovni štátu tento predpoklad bol nereálny.
  • Keynes dokázal, že peniaze nie sú neutrálne, ale aktívne a skúmal peniaze vo funkcii uchovávateľa hodnoty.
  • V neoklasickej teórii bola úroková miera chápaná ako činiteľ, ktorý automaticky vyrovnáva úspory a investície. Úspory boli chápané ako ponuka kapitálových prostriedkov a investície boli chápané ako dopyt po kapitálových prostriedkoch. Zvýšenie úspor automaticky vedie k zníženiu investícii. Ak sa v ekonomike zvýšia úspory, znamená to, že došlo k poklesu spotreby. Ak sa znížila spotreba, znamená to, že klesol celkový dopyt.
  • Ak klesol agregátny dopyt, vyvolá to pokles výroby a nastáva fáza recesie. Keďže je ekonomika v recesii, menej sa investuje.

Úroková miera

Úrokovú mieru Keynes chápal ako veličinu, ktorá je ovplyvňovaná 2 faktormi:

  • preferencia likvidity = subjektívny činiteľ – existuje tu nepriama úmernosť, tzn. že čím je väčšia preferencia likvidity, tým musí byť väčšia odmena vo forme úrokovej miery za to, že sa tohto bohatstva vzdám
  • množstvo peňazí v obehu – keď sa zvyšuje množstvo vyvolá to znižovane úrokovej miery.
  • Úroková miera závisí od týchto 2 protichodných faktorov.
  • V roku 1936 vydal Keynes dielo Všeobecná teória zmestnanosti, úroku a peňazí.
  • Keynes skúma úrokovú mieru v súvislosti s nezamestnanosťou a efektívnym dopytom.
  • Celkový dopyt spoločnosti podľa Keynesa pozostáva z 2 zložiek: spotrebiteľský dopyt + investičný dopyt. Problém u Keynesa je v tom, že celkový dopyt je nedostatočný. Príčinu nedostatočného spotrebiteľského dopytu vidí v tzv. základnom psychologickom zákone: zvyšuje sa dôchodok, zvyšuje sa aj spotreba, ale v menšej miere ako dôchodok.
  • Investičný dôchodok – zaostávanie vidí v objektívnych (výška úrokovej miery) a subjetívnych (očakávania) faktoroch. Preto považuje investície za nestabilný prvok (najlabilnejší) a práve ich kolísanie vyvoláva kolísanie hospodárskych cyklov.

Keynesov peňažný mechanizmus

  • Ak sa zvýši množstvo peňazí v obehu (M) vyvoláva to pokles úrokových mier – to vedie k zvýšeniu investícii. Keďže investície sú súčasťou agregátneho dopytu AD, dochádza k rastu AD – a tento rast sa premietne do rastu outputu, zamestnanosti, cien. (AD = C + I + G + X)
  • Ak v ekonomike existujú voľné zdroje – prejaví sa princíp multiplikátora.
  • Keynes považoval štátne zásahy do ekonomiky za odôvodnené len v prípade existencie voľných zdrojov. Priznával kvantitatívnu teóriu peňazí: zvýšenie peňazí sa premietne do zvýšenia cien,
    len ak sú voľné zdroje.
  • Keynesovci = fiškálna politika má za cieľ zvýšiť agregátny dopyt. MP je chápaná len ako druhoradá u Keynesa.

Friedmanov peňažný mechanizmus

Po 2. sv. vojne Keynesovi nasledovníci tento princíp zvulgarizovali – úplne vypustili MP a úplne sa presadzovala fiškálna politika – a v 60. rokoch sa ujal preto termín fiškalizmus. V ekonomike začiatkom 70. rokov začali vznikať negatívne momenty, predovšetkým vysoká inflácia – dochádza k renesancii neoklasickej teórie a kritike Keynesovskej teórie. Do popredia sa dostáva Friedmanov monetarizmus. Monetarizmus zahŕňa niekoľko škôl, medzi ktorými sú rozlišnosti. Odmietajú Keynesove štátne zásahy do ekonomiky a zdôrazňujú mimoriadnú úlohu peňazí v
ekonomike.

Friedmanov peňažný mechanizmus: M – Y (Y = P * y)

Legenda:

  • M = množstvo peňazí v obehu
  • Y = nominálny dôchodok (suma cien a reálneho dôchodku)
  • existuje tu väzba M a P a M a y –> Keynesovský prístup – preberá ho Friedman

Tým sa Friedmanova teória stáva novou kvantitatívnou teóriou peňazí a hlási sa k myšlienke, pripúšťa, že peniaze v krátkom období sú aktívne a v dlhom sú neutrálne (len rast cien).

Teórie kapitálu a úroku a mechanizmus fungovania kapitálového trhu

Kapitál

Kapitál môžeme rozdeliť na reálny a finančný:

  1. reálny (fyzický) kapitál – všetky kapitálové statky (stroje, budovy, zariadenia, inovácie), ktorú slúžia na tvorbu statkov spotreby
  2. finančný kapitál – peniaze, ktoré sa investujú; sú to finančné nároky, ktoré poskytujú tomu, kto ponúka súčasné svoje zdroje, budúce príjmy vo forme úrokov, dividend alebo iných foriem návratnosti; sú to finančné aktíva, ktoré tvoria sporitelia tým, že ukladajú peniaze na úsporové účty, kupujú obligácie dôchodkových fondov, kupujú účastiny – neopotrebúva sa na rozdiel od reálneho kapitálu a je schopný prenášať hodnotu do budúcnosti a je zameniteľný za akýkoľvek druh aktíva

Hranice medzi reálnym a finanačným kapitálom sú relatívne, to núti všetky ekonomické subjekty neustále sa rozhodovať ako svoje voľné zdroje využije; základný faktor, podľa ktorého sa rozhodujeme je úrok = cena kapitálu, ktorá umožňuje efektívnu alokáciu svojich voľných zdrojov.

Investície chápeme ako peňažné prostriedky, ktoré slúžia na reálnu tvorbu kapitálu v rozmanitých formách; buď sú to peňažné prostriedky vložené priamo do kapitálových statkov, alebo sú to finančné investície do rôznych foriem finančného kapitálu.

Zdroj investície

Zdroj investície predstavuje nahromadenie peňažných prostriedkov formou úspor, ktoré vznikajú tak, že sa ekonomické subjekty vzdávajú súčasnej bežnej spotreby v prospech zdokonalenia výroby, a teda na rast budúcej spotreby; pomocou investícii sa výroba z priamej výroby premieňa na nepriamu alebo produktívnejšiu výrobu.

Kapitálový trh

Kapitálový trh je miesto, kde na jednej strane dochádza k sústreďovaniu finančných zdrojov a na strane druhej k ich trvalému a efektívnemu prerozdeľovaniu medzi existujúce výrobné zdroje (na kapitálové investície) – základnými funkciami kapitálového trhu sú alokačná a informačná funkcia.

Vo vyspelých trhových ekonomikách sa kapitálový trh považuje za mechanizmus, kde sa určuje hodnota všetkých aktív.

Musia byť splnené 2 podmienky:

  1. transparentnosť – aby všetci za rovnakých podmienok, v rovnakom čase mali rovnaké informácie o situácii v ekonomike; predpokladá prehľadnosť trhu, zrozumiteľnosť pravidiel, etiku obchodovania a rešpektovania účastníkov trhu
  2. likvidita – znamená spôsob, akým je možné premeniť rôzne druhy finančných aktív navzájom, aký je prístup investorov k rôznym investovaným akciám, aké investičné akcie sa tu ponúkajú, ako nákladný je kapitálový pre účastníkov – na kapitálovom trhu pôsobia rôzne destabilizačné vplyvy špekulantov

Podnikanie súvisí so získavaním trvalej majetkovej hodnoty a je to proces, ktorý predpokladá predvídanie budúceho výnosu majetkovej hodnoty po celú dobu jej životnosti.

Špekulácie na kapitálovom trhu

Špekulácia na kapitálovom trhu súvisí s predvídaním psychológie trhu z kratšieho časového intervalu a tu rozlišujeme špekuláciu a arbitráž.

Arbitráž (podľa Salina) znamená, že zisk dosahujem tým, keď využívam rozdiely medzi 2 cenami, ktoré sú známe – nákup, kde je lacnejšie a predaj tam, kde je drahšie – ide o priestorové rozdiely v cenách

Špekulácia pozostáva z uskutočnenia takej transakcie, pri ktorej očakávam, že sa cena bude zvyšovať. Nakupujem v nádeji, že v budúcnosti viac predám – musím predvídať budúci vývoj na kapitálovom trhu a aj táto forma špekulácie je veľmi dôležitá, lebo špekulanti nakupujú investície, o ktoré si myslia že sú podhodnotené a predávajú keď sú nadhodnotené – vplývajú tak na vyrovnávanie cien na kapitálovom trhu.

Formovanie teórie kapitálu a úroku

Teória kapitálu a úroku v rámci tzv. reálnej koncepcie

  • vysvetľujú kapitál a úrok ako reálne kategórie, ktoré sú oddelené od peňažných procesov
  • radíme sem: klasickú a neoklasickú teóriu kapitálu a úroku
  • tento prúd vychádza z tovarového ponímania peňazí a klasickej dychotómie (oddelenie reálnych a peňažných procesov)
  • prínos neoklasickej teórie pre teóriu kapitálu a úroku mal Eugen von Böhm-Bawerk (Rakúska škola), ktorý v 80-tych rokoch minulého storočia napísal významnú prácu: „Kapitál a
    kapitálový úrok“. Preslávil sa tiež dielom: „Ážiová teória úroku“, ktorej východiskom je, že prítomné statky majú vždy väčšiu hodnotu ako statky budúce (ľudia majú sklon preferovať súčasnú spotrebu pred budúcou; podceňujú budúcu spotrebu, a to je podstata Teórie ážia)
  • rozdielne hodnotenie súčasnej a budúcej hodnoty vykonáva to ážio
  • na túto teóriu nadviazal Irwing Fisher, ktorý doplnil jeho teóriu tým, že okrem toho, že existuje časová preferencia bežnej pred budúcou spotrebou hovorí o príležitosti umiestňovať
    kapitál (k investovaniu kapitál). Doplnil jeho teóriu, že existuje určitá súvislosť medzi úrokovou mierou a veľkosťou očakávaného výnosu z investície.
  • Fisherov diagram – sklon hovorí, koľko súčasných statkov musím obetovať v prospech budúcich statkov

Rakúska škola a J. A. Schumpeter

  • Schumpeter J. A. (Rakúska škola) – pôvod má v Čechách, rozvíja neoklasickú teóriu úroku a kapitálu tým, že hovorí: „Jediným zdrojom úroku je priemyselný rozvoj a rast.“
  • Kapitál definuje ako reálne kapitálové statky z hľadiska ich fcii v reálnej výrobe. Podobné názory mal aj Hayek.
  • Táto teória predikovala rozhodovanie sa ekonomických subjektov na kapitálovom trhu na úrovni mikroekonomického skúmania – skúmala jednotlivcov.
  • Nezohľadňovala zmeny v reálnych dôchodkoch a v reálnom produkte, ktoré môžu veľmi významne ovplyvniť dopyt po investíciách, veľkosť úspor. Nezohľadňovala makroekonomické danosti kapitálového trhu.

Teória kapitálu v rámci tzv. peňažnej koncepcie

  • kapitál a úrok vysvetľujú len ako peňažné javy
  • najvýzamnejším predstaviteľom: Keynes, ktorý sa zaslúžil o odstránenie klasickej dychotómie (oddelenie reálnej a peňažnej ekonómie).
  • Definoval peniaze ako súčasť majetku, bohatstva – uchovávateľ hodnôt.
  • Jeho významný prínos: zavádza makroekonomické súvislosti do teórie kapitálu a úroku, všíma si vpylv zmeny dôchodkov a reálneho produktu na investície.
  • V čom sa jeho koncepcia líši od klasickej školy? Úrok je odmena za zriekanie sa likvidity, čiže je to platba za použitie vzácneho zdroja peňazí.
  • Podľa Keynesa veľkosť úspor závisí od výšky dôchodku a od sklonu domácnosti k spotrebe a objemu investícii je určnený tým, aké majú firmy podnety k investovaniu, pričom určitú úlohu tu hrá aj hraničná efektívnosť kapitálu, ktorá určuje hranicu spolu s úr. mierou, u ktorej sa nové investície budú zvyšovať.
  • Reálna koncepcia vychádzala z toho, že úrok je len reziduálny dôchodok – odsudzoval sa úrok.
  • Aj Keynesova teória úroku a kapitálu mala určité nedostatky – vyvolala búrlivú diskusiu – vynorili sa otázky:
    • či úrok ovplyvňuje iba výšku investície, a nemá vplyv na úspory?
    • či výška investícii spätne neovplyvňuje výšku úroku?
  • Reálna koncepcia dala na ne odpoveď, Keynes nie

Ďalší vývoj teórie kapitálu a úroku bol poznačený teóriami, ktoré sa snažia:

  1. zdokonaliť Keynesovu teóriu preferencie likvidity
  2. vytvoriť konkurenčnú teóriu – teória úverových fondov
  3. zblížiť reálnu a peňažnú koncepciu

Hicks a zdokonalenie keynesovskej teórie

Rozvinutie Keynesovej teórie kapitálu a úroku vykonal Hicks, ktorý ju zdokonalil v tom, že zavádza pojem rizika a snaží sa o vyjadrenie rovnovážnej úrokovej miery pomocou modelu
IS/LM.

Hicks hovorí, že úroková miera nezávisí len od preferencie likvidity a množstva peňazí, ale na výšku úrokovej miery vplýva agregátny dopyt a agregátna ponuka (AD, AS), hraničná produktivita a časová preferencia.

Teória úverových fondov

  • hlavní predstavitelia: B. Ohlin, G. Haberler
  • táto teória vychádza z toho, že kapitál chápe ako úverový zdroj, pričom úrok nie je cenou úspor ani cenou za vzdanie sa likvidity, ale cenou úverových fondov
  • širšie je vymedzená ponuka aj dopyt po kapitáli
  • krivka dopytu po kapitáli je syntetickým vyjadrením krivky investícii a tezaurácie (neproduktívna držba peňazí)
  • krivka ponuky je syntetickým vyjadrením krivky úspor a emisie peňazí
  • tieto nové pohľady skúmajú vplyv úr. miery na úspory – jednotlivé ekonomické subjekty rôzne reagujú na výšku úrokovej miery
  • nie vždy platí, že s rastom úrokovej miery rastú úspory; prevláda dôchodkový efekt
  • prejavuje sa aj efekt bohatstva – v závislosti od úrokovej miery sa mení štruktúra bohatstva

Teória efektívneho trhu

  • Teória efektívneho trhu je aplikáciou teórie racionálnych očakávaní na kapitálovom trhu
  • Ide o to, že úroková miera už nie je tým rozhodujúcim kritériom pre rozhodovanie, ale poznanie očakávania verejnosti

Komplexné modely agregátneho dopytu a ponuky

Komplexné modely agregátneho dopytu a ponuky vyjadrujú celkovú makroekonomickú rovnováhu (na trhu tovarov a služieb, trhu peňazí, trhu práce). Rovnováha je stabilita ekonomického systému (skúmame vplyvy/sily, ktoré vedú k tomuto nastoľovaniu).

Fyziokratizmus

Modely nachádzame už vo fyziokratizme = ekonomická tabuľka (Francoise Quesnay), ktorý rozdelil spoločnosť do 3 tried:

  • vlastníci pôdy
  • produktívna trieda (výrobcovia v PĽH)
  • všetci ostatní (obchodníci, remeselníci) = sterilná trieda – rozdeľovanie a vytváranie produktu

Klasická škola

Teória pracovnej hodnoty – nadviazal na ňu Marx, ktorý postavil do popredia teóriu nadhodnoty (teóriu vykorisťovania, teóriu zbedačovania, ktorú nasleduje revolúcia)

Makroekonomický model reprodukcie – výroba výrobných a spotrebných prostriedkov – aké vzťahy musia nastať, aby bolo opäť možné vytvoriť produkt

Neoklasicizmus

  • nadviazali na klasickú školu
  • má 3 vetvy (rakúska, angloamerická, lausanská = matematická škola)
  • Lausanská škola – Walras (model všeobecnej ekonomickej rovnováhy – zvádza k tomu, že hľadáme makroekonomický model, ale pozor je to mikroekonomický model, ktorý využíva rovnováhu na dielčich trhoch, spája ich a vytvára všeobecnú ekonomickú rovnováhu)
  • koncom 30. rokov (1937) – Hicks – model uzavretého hospodárstva v podobe rovnováhy na trhu tovarov a služieb a PT a po vojne je doplnený ako model pre otvorené hospodárstvo
  • IS = rovnováha na trhu tovarov a služieb
  • obe krivky odvodzujeme od úrokovej miery (i)
  • LM = rovnováha na PT NH produktu (Y)
    i, Y = veličiny čistiace trh, pomocou ktorých sa nastoľuje rovnováha na príslušnom trhu
  • V 60-tych rokoch bol doplnený o krivku BP = prenos vonkajších vzťahov do platobnej bilancie = Fleming-Mundalov model (pre uzatvorenú a otvorenú ekonomiku)

Trh práce

Na trhu práce aktívne vstupujú do vzájomných vzťahov domácnosti (predstavujú ponuku práce), firmy (ktoré determinujú dopyt po práci), odbory (viac nájdete na stránke Trh práce a odbory) a štát (ktoré ovplyvňujú tak ponuku ako i dopyt po práci vo vzájomných tripartitných rokovaniach, viac nájdete na stránke Trh práce a štát). Tieto všetky subjekty sa podieľajú na vytváraní makroekonomickej rovnováhy. Viac sa o trhu práce dočítate v článku Trh práce.

Zdroje a literatúra

  1. Groman: Makroekonómia, 1995
  2. Dorbuš-Fischer: Makroekonómia
  3. Felderer: Makroekonomie a nová makroekonomie
  4. Gonda: Monetárna teória Kaynes versus Friedman
  5. Piovarčiová: Teória kapitálu a úroku

Súbory na stiahnutie

V kategórii Makroekonómia (makroekonomika) sa nachádzajú tieto súbory na stiahnutie:

Makroekonomia-prednasky.pdf

Stránky v sekcii Makroekonómia (makroekonomika)

V sekcii Makroekonómia (makroekonomika) ekonomickej encyklopédie sa nachádza 5 stránok:


Pridaj komentár